Unicef-u robí najväčšiu starosť odhadom 19-tisíc detí, ktoré osireli alebo skončili samé bez dospelého, ktorý by sa o ne postaral.
„Mnohé z týchto detí našli pod troskami alebo prišli o rodičov pri bombardovaní ich domu,“ hovorí Jonathan Crick, ktorý v oblasti pracuje pod Unicef-om. Ďalšie našli na izraelských kontrolných stanovištiach, v nemocniciach a na uliciach.
„Tí najmladší veľmi často nevedia povedať svoje meno a dokonca aj tí starší sú zvyčajne v šoku, takže môže byť mimoriadne ťažké ich identifikovať a potenciálne ich preskupiť do širšej rodiny,“ pokračuje Crick.
A aj keď sa nájdu príbuzní, nie vždy majú predpoklady na to, aby sa mohli o pozostalé deti postarať. „Nezabudnime, že sú často aj vo veľmi ťažkej situácii,“ hovorí Crick. „Môžu mať svoje vlastné deti, o ktoré sa musia postarať, a môže byť pre nich ťažké, ak nie nemožné, postarať sa o ďalšie deti.“
Od začiatku vojny uviedla miestna nezisková organizácia SOS Children’s Villages, že prijala 55 osirelých detí, všetky vo veku do 10 rokov. V Rafahu zamestnala ďalších špecializovaných pracovníkov, ktorí poskytujú psychologickú pomoc.
Starší pracovník SOS rozpráva o štvorročnom dieťati, ktoré nechali na kontrolnom stanovišti. Priviezli ju so selektívnym mutizmom – úzkostnou poruchou, kvôli ktorej nemohla hovoriť o tom, čo sa stalo jej a jej rodine. Dnes robí pokroky vďaka tomu, že žije a hrá sa s rovesníkmi.
