Bratranci z rodiny Husseinovcov sa spolu kedysi hrávali, teraz potichu sedia v školskom prístrešku v centre Gazy pri hroboch z piesku, kde sú pochovaní niektorí ich príbuzní .
„Raketa spadla mojej mame do lona, jej telo bolo roztrhané na kusy. Celé dni sme zbierali časti jej tela z trosiek domu,“ hovorí Abed Hussein, ktorý žil v utečeneckom tábore al-Bureij. „Keď mi povedali, že môj brat, môj strýko a celá moja rodina boli zabití, myslel som, že moje srdce vykrváca.“
Abed má nápadné tmavé vačky okolo očí a hovorí, že v noci zostáva hore, strašia ho zvuky izraelského ostreľovania. A cíti sa sám.
„Keď žili moja mama a otec, spal som, ale teraz už nemôžem zaspať. Spával som vedľa svojho otca,“ vysvetľuje.
O Abeda a jeho dvoch žijúcich súrodencov sa stará stará mama, no každodenný život je náročný.
„Nie je tu žiadne jedlo ani voda,“ hovorí. „Z pitia morskej vody ma bolí žalúdok.“
Otca Kinzy Hussein zabili pri pokuse získať múku na výrobu chleba. Kinzu prenasleduje obraz jeho mŕtvoly. „Nemal oči a mal porezaný jazyk,“ spomína. „Všetko, čo chceme, je, aby vojna skončila. Všetko je smutné.“
Takmer každý v Gaze sa teraz spolieha na pomoc so základnými potravinami aj životnými potrebami. Podľa údajov OSN bolo z Pásma Gazy dodnes vysídlených asi 1,7 milióna ľudí. Mnohí sa museli pri hľadaní bezpečia opakovane sťahovať.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
