„Svoj život som naplnila novým životom. Hoci ma od toho všetci lekári odhovárali, že som na materstvo stará, aj po rokoch vidím, že to bolo to najdôležitejšie, čo mi túto ťažkú dobu pomohlo preklenúť. Som žena, nuž som sa s príkorím, ktorého sa mi dostalo, vysporiadala po žensky. Bola to náplasť na všetky boľačky.“
Ako tvorivý človek zažila poníženie. Preto sú vzácne skúsenosti, ktoré z príbehu Márie Mačákovej po nej zostali: „Musíme sa naučiť odpúšťať. Viac názorov na tú istú vec by sa malo stať samozrejmosťou, pravidlom. A potom aj možnosť, vybrať si z každého to najlepšie.“
K mikrofónu do rozhlasovej pyramídy sa dostala až po roku 1989. Ďalej Mária Mačáková dodala: „Vyjsť si v ústrety. Stretnúť sa na polceste. Naučiť sa počúvať toho druhého a usilovať sa mu aj porozumieť. Odpustiť, ak treba, aby sme v ktorejkoľvek chvíli mohli začať znovu viesť dialóg. Nezatracovať sa pre názor odlišný od nášho.“
Rok 1989 bol pre Máriu Mačákovú doslova magický: „Keď som sa k mikrofónu po dvadsiatich rokoch znovu dostala, bol to neuveriteľný pocit, zázračný. Jasne som cítila, že mikrofón som mala stále v krvi. Návraty bývajú všelijaké. Mala som veľké šťastie, že som robila v Hlavnej redakcii programu, kde patrí aj oddelenie hlásateľov, takže môj prestup späť nebol ťažký. Mala som veľký strach, či si naň moje choré srdce zvykne. Zistila som, že mojím nitroglycerínom bude on, mikrofón. Odvtedy, čo hlásim, pilulky nepotrebujem. Stretnutia s mikrofónom považujem za stretnutia s priateľmi.“
Pri svojej profesii pokračovala až do roku 2005. Do dôchodku zo Slovenského rozhlasu odišla až vo veku takmer 70 rokov.
