Na sociálnych sieťach ju nájdete pod pseudonymom Zlomatka, sledujú ju desiatky tisíc Talianov, Čechov aj Slovákov a jej dobrovoľnícka činnosť a chtivosť sú dôkazom toho, že keď sa chce, dá sa bojovať aj s historicky zakorenenými problémami. Už niekoľko rokov totiž žije v Kalábrii na juhu Talianska, kde túlavé a zmrzačené zvieratá zapĺňajú ulice.
Miestni sú na takýto stav zvyknutí, pomáha ich len málo a keď už, tak iba formou kŕmenia zvyškami jedál. Fungujú aj štátne útulky, avšak nikto nevie, čo sa deje za ich bránami, súkromných útulkov a dobrovoľníkov je žalostne málo a aj útulok s tisícovou kapacitou by sa za chvíľu zaplnil. Jej sa podarilo v priebehu roka vybudovať útulok iba z dobrovoľníckych darov od Čechov a Slovákov a naplánované je aj jeho ďalšie rozšírenie, ktoré by už mohli financovať miestni.
Ako sa budoval váš vzťah k zatúlaným zvieratám?
Keď som žila v Čechách, tak som to veľmi neriešila, keďže tam tých zatúlaných zvierat veľa nie je. Dotýkať sa ma to začalo až vtedy, keď sme sa presťahovali do Kalábrie. Hneď prvý deň sme s deťmi videli zatúlaného psa a niekoľko mačiek a čím dlhšiu dobu sme tu žili, tým viac bolo tých zbedačených zvierat. Nedalo sa na nich len dívať a nijako im nepomôcť.
Čo vás podnietilo k tomu, aby ste sa svojpomocne pustili do výstavby útulku v Kalábrii?
Zhruba rok som sa venovala kŕmeniu zvierat, a ako som spoznávala viac miest, tak aj tých zvierat bolo čoraz viac. Začalo to byť neúnosné. Videla som veľa chorých zvierat, ktoré zúfalo potrebovali veterinára. Doteraz odpratávam z ciest zrazené mŕtve psy a mačky. Rýchlo mi došlo, že to kŕmenie je síce pekné, ale nevyrieši to ich hlavný problém. Ak chodíte napríklad dvakrát do týždňa s deťmi, zastavíte a je tam veľký zrazený pes, ktorého musíte odpratať, tak je to niečo, čo už nechcete robiť ďalej.
S akými očakávaniami ste do toho išli?
Priznám sa, že nad týmto som veľmi nepremýšľala, očakávania som nemala žiadne. Videla som iba to, že musíme pomôcť. Vďaka jednému kamarátovi som sa tu zoznámila s Veronikou, ktorá už má za sebou obrovské dobrovoľnícke skúsenosti a ja som jej vlastne navrhla, že prostredníctvom sociálnych sietí sa pokúsim získať peniaze na nejaký menší útulok, aby sme mali kam umiestniť zvieratá, zabezpečiť im veterinárnu starostlivosť a následne ich dávať k adopcii. To sa nám, našťastie, koncom minulého roka podarilo. Ani vo sne by mi nenapadlo, ako neuveriteľne komplikované, drahé a psychicky náročné to celé bude. Až teraz som pochopila, prečo je v Kalábrii úplné minimum útulkov, pretože je takmer nemožné niečo také tu vybudovať.
V akej fáze sa aktuálne nachádza váš útulok? Kedy ho plánujete začať naplno využívať?
K dnešnému dňu (25. 11. 2024) je už prakticky hotový. Moji sledovatelia to už vedia, ale oficiálne oznámenie a otvorenie si nechávam, keď tam už budeme mať psov. Máme postavené boxy, veľký plot a posledná vec, ktorú potrebujeme urobiť, je napojiť septik a to bude ešte niekoľko dní trvať. Psy, ktoré tam chceme umiestniť, sú zatiaľ na mojej záhrade a niektoré sú aj u Veroniky. Takže už teraz – pred otvorením – máme takmer plno.
Aké budú teda jeho kapacity? Očakávate veľký nával?
Z financií od darcov sa nám podarilo postaviť útulok pre 15 psov. Budeme potrebovať postaviť ešte minimálne 2 až 3 koterce, z toho jeden pre choré zvieratá (alebo po kastrácii) a menší koterec pre šteňatá, ktorých tiež býva veľa. Rozhodne teda plánujeme útulok rozšíriť v najbližších mesiacoch, ak sa nám podarí zohnať financie.
Čo sa týka návalu, tak zhruba 40 kilometrov od nás sa nachádza jeden z mála súkromných útulkov v Kalábrii – v meste Bovalino, kde dobrovoľničí aj moja kamarátka Veronika. Začínali v podstate rovnako ako my, postupne útulok rozširujú a teraz tam majú 200 psov, ktoré nemajú veľmi šancu na adopciu. Keby sme vytvorili miesto aj pre 1 000 psov, tak verím, že by sme ho zaplnili.
„Útulok v meste Bovalino je jedným z mála miest na juhu, kde naozaj pomáhajú zvieratám,“ vravíte. Aká je teda situácia zatúlaných zvierat v tejto oblasti?
Budem hovoriť iba za Kalábriu, aj keď aj na Sicílii je situácia veľmi podobná. Existuje tu len pár súkromných útulkov, v ktorých sú takí dobrovoľníci ako ja alebo Veronika. Mnohí z nich začali pomáhať zvieratám aj na svojich pozemkoch či pri svojich domoch. V podstate všetky tieto útulky fungujú len na základe darov od ľudí bez akejkoľvek štátnej pomoci. Samozrejme, že istá forma pomoci existuje, ale v tejto časti Talianska sa podpora určená útulkom dostáva do iných súkromných sektorov. Fakticky sa tak tieto financie nikdy nedostanú k dobrovoľníkom ani zvieratám.
Máme tu aj štátne útulky, ale nikto do nich nemá prístup, verejnosť ani dobrovoľníci. Ak niekto z miestnych nájde túlavého psa, tak zverejní inzerát napríklad na Facebooku a prvé komentáre, ktoré sa tam objavia, sú v znení, že: „Hlavne ho neodvážajte do útulku, to by bola konečná pre toho psa.“ Takže tam netušíme, čo sa deje alebo teda s istotou to nevieme.
Ako sa k tomu stavajú miestni obyvatelia? Ako zvyknú útulkom pomáhať?
Keďže žijem v malom meste, tak sa mi za tie necelé 3 roky, čo tu žijem, podarilo spoznať väčšinu miestnych. Veľká časť ľudí, ktorí tu vyrastali, nevnímajú zatúlané zvieratá. Pre nich je bežné vidieť zbedačené psy a mačky a je im to jedno. Potom je tu dosť ľudí, ktorí sa snažia pomôcť, ale nemajú na to prostriedky. Dávajú ale napríklad zvyšky jedál pred svoj dom, kde vidia, že by to nejaké zvieratá dokázalo nakŕmiť. Dobrovoľníkov, ktorí si obujú gumáky a sú ochotní naložiť do svojho auta špinavého polomŕtveho psa, tak takých je tu, bohužiaľ, veľmi málo. Z 99 % ide o ženy, čo som zistila práve v Bovalino.
Financovanie je teda samostatnou kapitolou aj v južnom Taliansku. Ako plánujete útulok financovať vy?
Útulok sa nám podarilo postaviť iba vďaka darom od Čechov a Slovákov, za čo im som veľmi vďačná. Pomoc na ďalšiu prístavbu útulku sa budeme s Veronikou snažiť prehodiť na Talianov, pretože je to primárne ich problém. Vytvárame sociálne siete aj v taliančine, čo dúfame, že pomôže. Viem, že mnoho mojich sledujúcich ma sleduje práve kvôli tým zvieratám, takže verím, že aj oni občas prispejú nejaké to euro. Osobne mám sociálne siete vytvorené primárne pre pomoc zvieratám a útulku, takže to beriem ako svoju zálohu v prípade, že by dary a príspevky neboli dostačujúce, tak to budem financovať z príjmov z mojich sociálnych sietí.
Aké výdavky budú pre vás pravdepodobne najťažšie zvládnuteľné?
Najnáročnejšia bude, samozrejme, veterinárna starostlivosť, pretože je tu veľa zvierat, ktoré sú v skutočne zlom zdravotnom stave. Náklady na ich uzdravenie bývajú enormné, aj keď, našťastie, máme už veterinára v meste Bovalino, ktorý ošetruje zvieratá za normálne ceny a nesnaží sa na tom zarobiť.
V čom vidíte možnú podobnosť s českými útulkami?
Podobnosť tam práveže žiadnu nevidím, pretože do väčšiny českých útulkov sú ľudia zvyknutí voziť vianočné darčeky alebo hračky, ale zvieratá tu na juhu Talianska sú v takom šialene zlom stave, že jediné, čo potrebujú, je trošku kvalitné krmivo a čo najviac liekov. Veci ako hračky alebo pelechy sú absolútne nepodstatné. Primárne ide o to, aby sme tým zvieratám zachránili život.
Ľudia sa zbavujú zvierat rôznymi spôsobmi. S akými najvážnejšími prípadmi ste sa už stretli? A pri ktorých sa vám vyslovene zastavil rozum?
Podelím sa s dvoma prípadmi, na ktoré často myslím. Ten prvý sa stal krátko po tom, ako som sa sem presťahovala. Kúsok od môjho domu sa pohybovali 2 túlavé psy strednej veľkosti, boli veľmi plaché, ale kŕmila som ich a jedného dňa som sa dočítala v novinách, čo sa s nimi stalo. Potom som sa zoznámila s Veronikou a dozvedela som sa, že ona bola tá, ktorá psy našla. Nejakému bláznovi sa ich podarilo odchytiť, priviazal ich za svoje auto a vozil po cestách. Keď sa ich na ďalší deň Veronika snažila nájsť, aby ich nakŕmila, videla iba krvavú čiaru. Jeden z nich bol mŕtvy a ten druhý nemal takmer žiadnu srsť, ale podarilo sa ho zachrániť.
Druhý príbeh sa nám stal nedávno približne pred dvomi mesiacmi. Jeden večer sme doma odpočívali a zavolala mi Veronika s tým, že nemá auto a potrebuje, aby som rýchlo išla na pozemok, kde staviame útulok. Niekto jej volal, že sa tam pohybujú 2 psy, ja som tam prišla už po tme a videla som tam zúfalo pobehovať 2 setre. Jeden z nich bol slepý a mal obrovské hrče po tele. Neskôr sme zistili, že oslepol a ohluchol práve v dôsledku toho, že bol brutálne zbitý. Ten druhý seter bol v podstate len hromádka kostí a navyše má aj leishmaniózu v pokročilom štádiu a stále bojuje o život.
A čo tá druhá strana? Darí sa útulkom hľadať nové domovy pre zatúlané zvieratá?
Kolegyňa Veronika už za tie roky našla domov takmer 4 000 psov. Najľahšie je adoptovať alebo dať adoptovať šteňatá, tam je stopercentná istota, že sa to podarí. Ja som za posledné mesiace odchovala 14 opustených šteniat. Jedna maminka šteniat mi tu dokonca práve spí na gauči, tá už u nás zostala. Pri dospelých alebo chorých psov je obrovský problém, rovnako ako v Čechách a na Slovensku, tak ani tu takéto psy ľudia veľmi nechcú.
