Vedeli ste, že v bývalom Sovietskom zväze sa ľudia tajne pokúšali vytvárať hudobné nahrávky z opotrebovaných röntgenových snímok? Tento unikátny jav, známy ako „kostná hudba“, vznikol medzi 40. a 60. rokmi 20. storočia, kedy boli zakázané hudobné štýly ako jazz a rokenrol. Pred desiatimi rokmi sa na tento fenomén zameral britský hudobník Stephen Coates, ktorý o ňom vydal knihu a prezentoval ho aj na konferencii TED.
Tento fascinujúci fenomén „kostnej hudby“ je príkladom extrémnej kreativity a vynaliezavosti v dobe, keď totalitný režim riadil všetko, vrátane toho, čo mohli ľudia počúvať. Píše The Guardian. V Sovietskom zväze, kde boli mnohé západné hudobné žánre zakázané, sa nájdenie spôsobu, ako získať zakázané nahrávky, stalo otázkou prežitia kultúry. Medzi zakázaných umelcov patrili emigranti ako Pjotr Leščenko a Alexander Vertinskij, ale aj svetové hviezdy ako Elvis Presley, Beatles, Rolling Stones, Beach Boys, Ella Fitzgerald alebo Chubby Checker.
„Tiež v Československu sa riešilo, ako uchovať obľúbenú hudbu, keď magnetofóny najskôr vôbec neboli, a ak boli, boli nekresťansky drahé a ešte navyše políciou evidované. Po súkromných gramofónových výrobkoch tu zostalo niekoľko ryčiek,“ vysvetľuje hudobný historik Radek Diestler.
„Zásadná otázka znela, kde brať materiál. Riešenie bolo jednoduché, vzal sa vyradený röntgenový snímok, nožnicami sa vystrihlo koliesko a uprostred sa urobil otvor. Pomocou ryčky napojenej na rozhlasový prijímač sa potom do röntgenu vyryl záznam na jednu veľkú dosku so zhusteným rezom. Z oboch strán sa podľa pamätníkov zmestilo až šesť skladieb,“ popisuje výrobný proces.
Röntgenové snímky, ktoré sa získavali z nemocníc alebo zo skladov zdravotníckeho odpadu, sa zmenili na nelegálne hudobné nosiče, ktoré sa predávali tajne na uliciach. Tento spôsob šírenia hudby si získal názov „bone music“, pretože hudba bola doslova vyrytá na kosti – na röntgenových snímkach.
Dumpster Divers in the Soviet Union would save x-ray films to make bootleg (sort of literally) records.
The x-rays would be cut roundish and a needle would cut the record.
They called it Bone Music and this act of rebellion produced over a million records. pic.twitter.com/ZUD4sO4hbh
— Brian Roemmele (@BrianRoemmele) January 23, 2025
Tieto nahrávky sa stali v podstate nelegálnymi „platňami“, na ktorých sa nachádzali západné hviezdy ako Elvis Presley, Beatles alebo Ella Fitzgerald. Výsledná kvalita zvuku nebola ideálna, ale cena bola veľmi nízka – jediné tri ruble za nahrávku. Tento spôsob šírenia hudby bol však vysoko rizikový, pretože KGB starostlivo monitorovala a trestala každú takúto nelegálnu aktivitu.
Tento jav, ktorý zanikol s uvoľňovaním cenzúry a s rozvojom nových hudobných nosičov, však stále zostáva symbolom odporu a vynaliezavosti ľudí, ktorí sa nevzdali svojej vášne pre hudbu, aj keď to znamenalo porušiť zákon a riskovať svoje bezpečie.
„Neskôr bol namiesto röntgenových snímok používaný aj dokonalejší materiál, napríklad lakované fólie, napríklad tie vyradené z gramofónových závodov v Lodeniciach. Piráti nahrávali rozhlasové stanice AFM Munich a Radio Luxembourg, a keď si diplomat priniesol zahraničnú platňu, bol to dvojnásobný sviatok. Existujú však aj takto zachované záznamy hokejových alebo futbalových zápasov,“ dodáva hudobný historik.
Cigarety namiesto náradia
Keď sa vrátime k röntgenovým snímkam, tak rebelujúce Sovieti používali trochu inú metódu. Röntgenové snímky, ktoré získavali z nemocníc alebo skladísk zdravotníckeho odpadu, narezali na klasické sedempalcové kotúče a stredový otvor vypálili cigaretou. Hudbu na nej potom nahrali špeciálne upraveným gramofónom s rezacím hrotom.
Podľa ruského hudobného kritika Artemija Troického, drážky na týchto platniach sa rezali rýchlosťou 78 otáčok za minútu, čo znamenalo, že kvalita zvuku nebola ideálna, ale pre obyvateľov Sovietskeho zväzu bola cena veľmi prijateľná – okolo jedného a pol rubľa. Takto vyrobené disky sa dali prehrať len niekoľkokrát, no zachovali si hodnotu ako zberateľské kúsky. Táto pirátska hudba bola tajne distribuovaná, čo prinášalo veľké riziko pre tých, ktorí sa na jej výrobe podieľali.
Cenzúra bola neúprosná – KGB starostlivo sledovala každý krok, a každý, kto sa podieľal na šírení zakázanej hudby, riskoval tvrdé tresty. Vláda v roku 1958 zaviedla zákon, ktorý zakazoval výrobu nahrávok považovaných za „zločinne výtržnícke“, zameraný predovšetkým proti subkultúre mládeže zvaných „stiljagi“, ktorí sa inšpirovali západným oblečením a hudbou.
Aj napriek tomu, že tento fenomén postupne zanikol s rozvojom moderných hudobných nosičov a uvoľnením cenzúry, „kostná hudba“ zostáva dôkazom toho, že kultúra a umenie sa dokážu presadiť aj v najťažších podmienkach, aj keď to vyžaduje vysokú dávku vynaliezavosti a odvahy.
