Najväčšou námornou katastrofou v Európe od konca druhej svetovej vojny sa stalo potopenie trajektu Estonia, pri ktorom v noci na 28. septembra 1994 zahynulo 852 ľudí. Z 989 pasažierov a členov posádky sa z chladných vôd Baltského mora podarilo zachrániť 137 ľudí. Estonia plávala z Tallinnu do Štokholmu.
Desaťpalubové a 160 metrov dlhé plavidlo sa na svoju poslednú púť vydalo večer o 19:15 miestneho času, píše portál idnes.cz. Na palube modrobielej lode bolo v tom čase 38 kamiónov, dva autobusy, 34 áut a 803 pasažierov, väčšinou Švédov, spolu so 186 členmi posádky.
O vyplávaní na more, na ktorom víchor o sile ôsmich stupňov Beaufortovej stupnice zdvíhal vlny, rozhodol kapitán Arvo Andersson. Krátko po polnoci vlnobitie zosilnelo a technik zistil, že na spodnú autopalubu zateká medzerou v odklápacej prove, kadiaľ vozy do plavidla najazdili. Námorníci sa pokúsili otvor upchať matracmi a spustili čerpadlá.
O 00:45 sa však ozvala dutá rana, keď sa brána zrejme odtrhla. Mnoho vydesených cestujúcich vybehlo na palubu a radista vysielal núdzový signál, loď sa už v tom čase znateľne nakláňala. Podpalubie plné vody potom prevrátilo trajekt na bok a keď hodiny ukazovali 01:50, ozvala sa posádka naposledy. Desiatky ľudí sa nestačili ani prebudiť zo spánku. Asi 250 osôb naskočilo do člnov alebo si navlieklo záchranné vesty. V studenej teplote asi desať stupňov však nemali veľkú šancu. Za pol hodiny priplával k miestu tragédie iný trajekt, o tretej hodine dorazil prvý vrtuľník.
Zachrániť sa podarilo len 138 ľudí, z ktorých jeden zomrel v nemocnici. Počas nasledujúceho mesiaca bolo z mora vylovených 93 tiel, ostatky 94. obete boli nájdené rok a pol po katastrofe. Ostatné obete zostali pochované v medzinárodných vodách; švédska vláda navrhla betónové zakonzervovanie vraku.
Zmluva medzi Švédskom, Fínskom, Estónskom, Lotyšskom, Dánskom, Ruskom a Veľkou Britániou, ktorých obyvatelia sú medzi obeťami, miesto vyhlásila za nedotknuteľné. Zákaz sa ale týka len signatárskych krajín, takže k vraku sa dostalo už pár „nezvaných hostí“. Vrak sa nachádza pri pobreží na juhozápade Fínska v hĺbke 80 metrov. Z 852 obetí ich pochádzalo najviac zo Švédska (501) az Estónska (285), celkom malo svojich občanov medzi obeťami 17 krajín sveta.
Teórií o príčine nehody sa objavil okrem oficiálnej správy rad. Okrem medzinárodného zločinu a pašovania drog či plutónia sa hovorí aj o pomste tajných služieb za to, že sa v Estónii odvážal z Pobaltia do Švédska vojenský materiál. Koncom roku 2004 vyšla najavo informácia (v januári 2005 súdom potvrdená), že v trajekte Estonia sa 15 a deväť dní pred katastrofou vojenský materiál naozaj prepravoval – údajne išlo o ruskú či niekdajšiu sovietsku vojenskú elektroniku z Pobaltia.
O týchto tajných transportoch vedela aj švédsko-fínsko-estónska vyšetrovacia komisia, zriadená krátko po nešťastí, ktorá ich však v záverečnej správe v roku 1997 zamlčala. Podľa komisie sa Estonia potopila kvôli konštrukčnej chybe, ktorá sa jej stala osudnou v prudkej búrke, a kvôli nedostatočnej údržbe (loď bola v prevádzke 14 rokov).
Zistilo sa tiež, že majiteľ lode, estónsko-švédska firma Estline (v ktorej mala majetkovú účasť aj estónska vláda), sa pokúsil utajiť niekoľko technických nedostatkov v ukotvení takmer šesťdesiattonových brán. Na vine bola podľa komisie aj posádka, ktorá podcenila vážnosť situácie.
Odborníkom sa doposiaľ nepodarilo objasniť, prečo šla Estónia ku dnu tak rýchlo – za necelú hodinu. „Trajekt nemôže ísť tak rýchlo ku dnu len preto, že sa na autopalubu dostane voda,“ napísal napríklad profesor Olle Rutgersson z Göteborgu, podľa ktorého nemožno vylúčiť ani výbuch. O explózii sa vraj spomínal aj rad z preživších a potápači našli vo vraku otvory, ktoré podľa britských expertov nemohli byť spôsobené inak ako explóziou.
Ďalšie vyšetrovanie sa uskutočnilo po tom, čo televízny dokument z roku 2020 obsahoval videozáznam z miesta vraku, ktorý ukázal predtým nezmapované diery na pravoboku. Úrady uviedli, že vrak má dieru dlhú asi 22 metrov a vysokú štyri metre, ktorá sa stala viditeľnejšou v dôsledku zmien na morskom dne. Podľa vlani ukončeného estónskeho vyšetrovania diera zrejme vznikla pri náraze plavidla na dno. Tento rok vo februári potom oznámila aj švédska prokuratúra, že považuje prípad trajektu Estonia uzavretý.
