V ruskom meste Kursk, ktoré sa preslávilo vojenskou históriou z druhej svetovej vojny, teraz zažívajú ťažké časy. Ako píše TA3 podľa agentúry AFP, mesto je miestom, kde sa schovávajú Rusi, ktorí utekajú pred postupujúcimi ukrajinskými jednotkami.
Nina Goliňajevová, ktorá ušla z mesta Sudža, ovládaného Ukrajincami, rozpráva so zlomeným hlasom: „Hrozne som sa bála. Granáty prichádzali zo všetkých strán a nad našimi hlavami prelietali vrtuľníky a stíhačky. Vojaci nám hovorili, že by sme sa mali ‚rýchlo evakuovať, inak nás zabijú‘.“ Jej slová odrážajú chaos a strach, ktorými prechádzali jej a ďalší utečenci.
Po mesiacoch ústupov Ukrajiny na východnom fronte prešlo 6. augusta rozsiahly útok na Kurskú oblasť, čo viedlo k evakuácii desiatok tisíc Rusov do mesta Kursk. Aj keď samotné mesto bolo zatiaľ ušetrené priameho boja, občasné útoky dronov a bombardovanie ho neobchádzajú.
„Odchádzali sme s hrmiacou paľbou okolo, autá horeli a všade boli trosky dronov a črepiny granátov. Nebo bolo červené,“ opisuje Goliňajevová.
Utečenci, ktorí prišli o všetko, dostávajú v dočasnej ubytovni základné potreby a právnu pomoc. Deti sa hrajú na podlahe, zatiaľ čo sirény z televízie varujú pred nebezpečenstvom. Zatiaľ čo ubytovňa je vybavená protileteckým krytom, ten je zamknutý a kľúče má správca.
Na vstupe do mesta pripomína veľké znamenie jeho vojenskú minulosť: kosák, kladivo a červené hviezdy s nápisom „mesto vojenskej slávy“. Avšak bývalá sláva ustúpila súčasnému zúfalstvu. V stanoch Červeného kríža sa utečenci tlačia, aby získali oblečenie a iné potreby.
„Nevieme, čo robiť. Plačeme dňom i nocou,“ hovorí sedemdesiatročná dôchodkyňa Zinajda Tarasjuková. „Prišli sme o všetko.“
Niektorí utečenci sa stretli s obrazmi skazy. „Keď sme chceli odísť, naše rozbité tanky horeli a všetko okolo bolo zničené. Mala som veľké ťažkosti, kým som sa dostala sem,“ spomína päťdesiatnička Inna Pereverzevová.
Dobrovoľníci z Červeného kríža poskytujú zdravotnú pomoc a triedia humanitárnu pomoc: pokrývky, rastlinný olej a toaletný papier. „Už nám nič nezostalo. Stihli sme len nastúpiť do auta a odísť. Dúfame, že sa budeme môcť vrátiť domov,“ uzatvára päťdesiattriročná Ljubov Bonarevová.
