- „Ste taký silný!“
V skutočnosti to znie, akoby ste povedali: „Zdá sa, že sa vám darí aj samému, takže vám nemusím pomáhať.“ Tiež to naznačuje, že byť „silný“ je správne a byť „slabý“ je nesprávne. Smútiacemu to môže pripadať skôr ako bremeno než podpora.
Namiesto toho poskytnite smútiacej osobe priestor, aby nemusela bojovať alebo predstierať, že je silná. V konečnom dôsledku to môže byť pre ňu obrovským darom.
- „Prehra vás robí silnejším“
A podobné frázy. Aj keď môžu byť technicky pravdivé, smútiaci s nimi ďaleko nezájde. Tieto vety sú v najlepšom prípade nezmyselné, v horšom až jedovaté. Smútiaci sa bude môcť po čase opäť usmievať, ale proces nemožno a ani netreba uponáhľať.
Namiesto toho stačí potvrdiť pocity smútiacej osoby a povedať, že je vám ľúto, že si tým musí prejsť.
- „Ako zomrel?“
Je normálne, že sa zaujímame o to, ako niekto zomrel. Poznanie príčiny smrti môže byť útechou alebo dokonca varovaním. Otázka je teda prirodzená, no môže byť bolestivo dotieravá. Ak sa o tom chce smútiaci porozprávať, načrtne túto tému sám.
Namiesto toho ho len ubezpečte, že pokiaľ sa bude chcieť s vami porozprávať, vypočujete si ho, ale ak nemá záujem sa rozprávať, budete s ním rád a v tichosti sedieť.
- „Neplačte!“
Keď vidíme niekoho plakať, inštinktívne mu chceme pomôcť, no veľa ľudí myslí tým „pomáhať“, aby prestal s plačom. Ak povieme, že aj zosnulý by chcel, aby sme sa usmievali a netrúchlili, len to znehodnotí bežné pocity smútiaceho človeka.
Plač je zdravý spôsob, ako spracovať emócie a netreba sa ho snažiť blokovať. Aj keď zosnulý nechcel, aby ľuďom bolo za ním smutno, toto obdobie je stále o podpore smútiaceho človeka.
Nesnažte sa naprávať náladu či zastaviť plač, postačí aj vaša prítomnosť, ktorá môže byť pre trúchliaceho podporná a upokojujúca.
- „Prekonajte smútok!“
„Fázy smútku“ sú nešťastným pomenovaním, pretože veľa ľudí si myslí, že smútok má začiatok, stred a koniec, ale v skutočnosti môžete jednotlivými štádiami prejsť v akomkoľvek poradí a opakovane.
Prichádza vo vlnách, v prekvapivých časoch a dokonca aj po rokoch. Je to normálne a neznamená to, že pozostalí uviazli v niektorej z etáp smútku. Vyjadrenie pocitov a porozumenie je aj v tomto prípade kľúčové.
- „Netrápte sa tým, čo si myslia ostatní!“
Je ťažké hovoriť o smútku, pretože naša spoločnosť nás nenaučila, ako sa vyrovnať so smútkom alebo stratou. Väčšina ľudí sa smrti bojí, ale je to normálna vec. Prehra je tiež normálna. Spoločné smútenie je tiež samozrejmé a v poriadku. Namiesto toho ubezpečte pozostalých, že nie sú sami. Spoločné smútenie je silnou formou podpory.
