Obdobie covidovej pandémie prinieslo veľa nešťastia: úmrtia, straty sociálnych kontaktov, obavy z neznámeho aj reálne zníženie bohatstva. To ale platilo u ľudí, u vráskavcov sa podľa novej štúdie naopak nálada výrazne zlepšila. Vedci tvrdia, že tak dobre naladené tieto veľké veľryby predtým nepozorovali, píše portál ČT 24.
Vráskavci dlhoplutvý migrujúcu pozdĺž východného pobrežia Austrálie boli v prvom roku covidovej pandémie menej stresovaní ako pred ňou. Výskum morských biológov z Queenslandskej univerzity vyšiel v odbornom časopise Marine Environmental Research.
„Použili sme fotografie z dronov, aby sme pomocou nich zmerali vrstvu tuku na telách vráskavcov vo vodách pri ostrove North Stradbroke počas ich migrácie v rokoch 2020 a 2021,“ uviedol hlavný autor štúdie Jake Linsky. Táto populácia vráskavcov je podľa neho zaujímavá hlavne tým, že sa jej dlhodobo skvele darí: po tom, čo bol lov veľrýb vo väčšina sveta zakázaný, sa začala veľmi úspešne zotavovať. Práve táto skupina zvierat sa podľa vedcov vyslovene ponúkala na to, aby jej reakciu na zmeny spôsobené pandémiou zmerali a popísali.
Sila tukovej vrstvy je podľa vedcov kľúčovým ukazovateľom toho, koľko energetických zásob títo veľryby majú a to zase naznačuje, ako sú „v pohode“ – na svojej dlhej migrácii totiž spotrebujú množstvo energie a sú pritom dostatočne inteligentní, aby si uvedomovali, či sú na ňu dosť dobre pripravení.
Vedci siahli okrem dronov aj ku klasickejším metódam. „Používali sme aj malé člny, aby sme sa priblížili k veľrybám a odobrali z ich bokov malé vzorky kože a tuku,“ opisuje Linsky. „Tieto vzorky tuku sme analyzovali na prítomnosť hormónov a génových expresií súvisiacich so stresom, energetickými zásobami a stavom imunitného systému.“
Laboratórne výsledky z týchto odberov odhalili výrazne nižšie koncentrácie kortizolu u veľrýb v roku 2021 v porovnaní s rokom 2020. „Táto zmena v ich fyziológii naznačuje, že medzi týmito dvoma rokmi došlo k poklesu stresových faktorov prostredia,“ povedal Linsky. „Počas tohto obdobia sa stalo niekoľko vecí, ktoré pravdepodobne prispeli k tomu, čo sme zistili – vrátane posunu klimatického cyklu do fázy La Niña a tiež dramatických zmien ľudskej činnosti počas pandémie,“ doplnil.
Výsledky génovej expresie tiež ponúkajú ďalšiu hypotézu: že veľryby mohli takto pozitívne reagovať na pokles znečisťujúcich látok v ich kŕmnych vodách, konštatuje expert. Už predchádzajúce štúdie zistili podobné zmeny stresových hormónov pri veľrybách na opačnej strane antarktického kontinentu – dohromady teda výsledky naznačujú, že k týmto zmenám došlo na celej planéte.
„Východoaustrálski vráskavci síce preukázali pozoruhodnú schopnosť prispôsobiť sa zmenám vo svojom prostredí, ale naša štúdia zdôrazňuje dôležitosť zmiernenia ľudských dopadov, aby sa im v našich rýchlo sa meniacich oceánoch aj naďalej darilo,“ dopĺňa Linsky a navrhuje vo výskume pokračovať.
„Pokračovaním monitoringu a ochrany vráskavcov pri východnom pobreží Austrálie môžeme zaistiť ich zdravie a stabilitu a zároveň ponúknuť cenné poznatky o tom, ako by bolo možné zachovať ďalšie populácie veľrýb, ktoré sa stretávajú s problémami,“ uzatvára Linsky.
