„Skoro zakaždým, keď stretnem milého alebo zaujímavého človeka, ma ako prvé napadne: ‚Čo keď to podporuje? Čo keď je neutrálny?‘ A zakaždým mi to zabráni v ďalšom zbližovaní s týmto človekom,“ píše anonym z ruskej metropoly.
Zo zverejnených listov sa vymyká len ten od Ruslana. Muž z Moskvy hovorí, že rovnako ako ostatní pisatelia na začiatku nenávidel svoju krajinu a jej lídrov. Dával si vinu za to, čo sa dialo, a na pár mesiacov odišiel do cudziny. Tam však nenašiel prácu a nakoniec sa vrátil domov.
„Teraz mi úplne rovnako odporní pripadajú aj nepriatelia Ruska. Ukázalo sa, že v politických ťahaniciach mocných ľudí vo svete (vrátane „kolektívneho Západu“) neznamenajú životy Rusov ani Ukrajincov nič. Je neuveriteľne smutné a bolestné, že sa všetci ponáhľali, aby tento mlynček na mäso nakŕmili, namiesto toho, aby investovali do životov a prosperity ľudí. Všetci sú ochotní utrácať miliardy rubľov a životy iných ľudí za vojnu,“ myslí si. Teraz sa už vraj stará len o seba a svojich synov a ďalšiu emigráciu neplánuje. „Pochybujem, že sú ostatné krajiny nejako výraznejšie bezpečnejšie alebo menej cynické,“ dodáva.
Jekaterina z Novorossijsku sa naopak hanbí vôbec hovoriť o sebe a svojich problémoch, keď vidí, aké problémy majú Ukrajinci. „Je to ponižujúce, keď musíte správy, ktoré čítate, a videá, ktoré sledujete, schovávať aj pred vlastnou rodinou,“ priznáva. Valentín z Novosibirsku potom žil až do príchodu ruských vojsk v Kyjeve. Teraz sa s manželkou potuluje po svete. Svojej vlasti, Rusku, vraj praje úplnú prehru. Dúfa, že sa úplne a bezpodmienečne vzdá. A že sa raz bude môcť vrátiť na Ukrajinu – víťaznú Ukrajinu, zdôrazňuje.
„Neprispôsobila som sa. Každý deň si znova prežijem 24. február 2022. Som v ňom uväznená, neustále sledujem a počúvam správy. Necítim vôbec žiadnu radosť, hoci mám deti, ktoré sa so mnou delia o svoje malé radosti. Ale ja ich necítim. Myslím na ukrajinské deti a tú čiernu dieru, ktorá tam je, namiesto toho, aby som myslela na budúcnosť svojich detí. Nie je tu v čo ani komu veriť. Život bez viery či nádeje nemá zmysel. Je dobre, že aspoň Ukrajinci majú nádej. Kiež ich to zachráni, kiež to zachráni Ukrajinu,“ praje si Žanna z Kaliningradu.
