Šéf spravodajstva Peter Jabrik mal tú česť a výsadu s Jarom nepretržite spolupracovať, odkedy prišiel prvýkrát do redakcie ešte v tínedžerskom veku a s chlapčenskou tvárou ako nádejný redaktor študentského časopisu Ťahák.
„Jeho talent bol taký prenikavý, že už po pár dňoch písal články aj pre „veľkú“ redakciu. Popri novinárskej práci sme spolu študovali na univerzite. Jeho extrémna poctivosť a svedomitosť sa naplno prejavovala aj v týchto časoch. Nedovolili mu poľaviť či čosi ošmeknúť v robote ani v škole, neustále sa vrhal do oboch povinností s totálnym nasadením.“
„Jaro išiel na 130 percent, nedal sa zastaviť, aj keď som ho o to neustále veľmi prosil. Extrémne prežíval každú nedokonalosť v článkoch i editorskej práci a bral si ju až priveľmi k srdcu. Žiaľ, to jeho tento heroický nápor nedokázalo zvládnuť,“ spomína si šéf spravodajstva.
„Prosil som ho, aby neposudzoval ostatných podľa svojich perfekcionistických kritérií, lebo takých osobností ako on som poznal za 57 rokov svojho života iba zopár. Vysvetľoval som mu, že len veľmi málo ľudí má ten vzácny dar ako on. A že my, ostatní, to nerobíme naschvál, len nemáme tú silu a schopnosti sa ani len priblížiť k jeho úplne štandardnej predstave o dokonalosti článkov,“ vraví Peter Jabrik.
„Zabila ho láska k Slovensku a obava o jeho osud. Až fyzicky ho bolelo, keď počúval tie sprostosti, čo tu dennodenne vypúšťali z úst hlúpi a bezcharakterní klamári s politickou mocou, ktorí pre svoj osobný prospech dokážu s neznesiteľnou ľahkosťou a bez akejkoľvek hanby klamať menej rozhľadených obyvateľov. Boj s hlúposťou a nespravodlivosťou bol samou esenciálnou podstatou Jarovej novinárskej práce. Neskôr už v pozícii šéfredaktora slúžil nám ostatným ako maják, aby loď Korzára nikdy nezišla zo správnej cesty.“
Peter Jabrik dodáva, že Jarov náhly a priskorý odchod je pre celú redakciu srdcervúcou stratou. „Opustil nás jeden z najdôležitejších Košičanov súčasnosti. To hlboké prázdno po ňom bude našu spoločnosť bolieť. Ako veľmi a dlho, ešte ani len netušíme.“
