Napadne vás niečo z histórie, čo sa týka aktuálnej vojny na Ukrajine, ale doteraz sa o tom vôbec nehovorí?
Určite z pohľadu východoeurópskych dejín trochu smutne to, že tragédia, ktorá sa na Ukrajine teraz odohráva, nie je v dejinách regiónu nijako výnimočná. A vôbec by som nepodceňoval ukrajinskú húževnatosť. Už niekoľkokrát vo svojich dejinách preukázali, že aj keď sú v situácii, ktorá sa javí bezvýchodiskovo, tak sa nevzdajú a bojujú ďalej.
Po druhej svetovej vojne bojovali ešte mnoho rokov na západnej Ukrajine povstalci proti sovietskej nadvláde a okupačnej moci, aj keď proti nim bol sústredený mohutný bezpečnostný a represívny aparát celej krajiny. Napriek všetkému nepomeru síl trvala konsolidácia ešte veľmi dlho.
Aj boj mnohých iných národov, ako boli Škóti, Íri, Baskovia či Kurdi nakoniec viedli k tomu, že získali svoju vlastnú identitu. Možno nevedeli, kým presne sú, ale dnes už vedia, kým určite byť nechcú. O tom sa teraz veľmi nehovorí, stále počujeme len štatistiky, momentálne udalosti, kto má k víťazstvu bližšie či ďalej, ale musíme sa pozerať aj na to, čo príde po vojne.
A to bude podľa vás čo?
Predovšetkým Rusko o Ukrajinu definitívne prišlo, nech vojna dopadne akokoľvek. Nezmysly o bratských národoch a slovanskej vzájomnosti už nikto nebude brať vážne. Rusi prišli, a ešte prídu o veľa. Definitívne však stvorili národ, ktorého jednotiacou líniou bude protiruský postoj. To je oveľa závažnejšie pre ruskú budúcnosť, než by sa mohlo zdať.
Keď odhliadneme od Ukrajiny a pozrieme sa na geopolitickú situáciu vo svete. Máme tu ešte napätie medzi USA a Čínou, turbulentný vývoj na Blízkom východe, napätie medzi Južnou a Severnou Kóreou… Pripomína vám toto niečo?
Vytváranie blokov pred veľkými konfliktami minulosti – tridsaťročnou, sedemročnou, prvou či druhou svetovou vojnou.
Nechcem však byť na záver pesimistom. Máme ako spoločnosť prostriedky na to, aby tie najhoršie scenáre nenastali. Zároveň funguje odstrašenie, čo naši predkovia nemali. Hrozba použitia zbraní hromadného ničenia je taká veľká, že ten, kto by chcel nejakú vojnu podobného typu začať, musí počítať s vlastným zničením. To si aj akokoľvek od reality odtrhnutá vládnuca elita zatiaľ vždy dokázala uvedomiť, preto sledujeme skôr lokálnu krízu, kde sa neriskuje toľko.
Vojna – fenomén starý ako ľudstvo samo – je stále medzi nami, len sme tomu ako spoločnosť trochu odvykli a spohodlneli sme. Ďalšie udalosti ukážu, či obstojíme. Máme pritom na čo nadväzovať, na odkaz našich predkov, ktorí nám zanechali takú mieru osobných slobôd, že by sa to mnohým dovtedy ani nesnívalo. Či si ich uhájime, je len na nás.
