Na otázku, či bol problémovým dieťaťom, odpovedala: „Nebol, naopak. Bol slniečko. Stačila mu kôrka chleba a na polhodiny zmĺkol, kým ju nepožul. Ak mal čo jesť, bol spokojný a stále sa usmieval.“
Magálová až nedávno nabrala sily, aby prehovorila o strašnej tragédii. Neuveriteľnú bolesť, ktorá sa nedá slovami opísať, stále prežíva. O pocitoch sa rozhovorila v podcaste Denníka N.
„Bol mi synom, poradcom, kamarátom, bavili sme sa o športe, politike, preberali sme všetko a bol pre mňa absolútna opora. Povedala som si, že teraz prežívam jeseň života a mám oporu vo svojom synovi, nemusím sa už ničoho báť a život pekne uplynie. No, dopadlo to takto,“ rozpráva Magálová.
Nezosunula sa vďaka práci
Pôvodne sa Martin venoval baseballu a golfu, avšak potom ho uchvátilo konské pólo, pre ktoré sa spomínaných športov vzdal. Jeho mama mu nie raz dohovárala.
„Ešte pred dvoma týždňami, čo odišiel na posledný zápas, som mu hovorila, že budeme spolu hrať golf a nech to nechá, lebo už dvakrát bol ťažko zranený. Mal železá v kĺbe, tri mesiace musel mať vyvesenú ruku, tak si zlomil kĺb v ruke. Druhýkrát sa mu to stalo takisto, akurát to už nebolo také vážne. No a tretíkrát sa mu to už nevyplatilo. On mi na to vtedy povedal, mami, ja to tak milujem, je to pre mňa taký úžasný relax, je to prepojené s rodinou, deťmi, oddýchnem si. Nebráň mi v tom, ja to milujem. Tak, zomrel šťastný,“ dodala.
Herečka svojmu synovi nikdy nič nechcela zakazovať, snažila sa ho iba motivovať a varovať pred nebezpečenstvom. Strašnú správu o páde sa dozvedela po predstavení.
„Bol posledný turnaj v sezóne a oni si s priateľkou urobili víkend bez detí, každý deň sme spolu komunikovali. V nedeľu poobede bol posledný turnaj a ja som mala večer predstavenie. Keď som prišla domov, jeho priateľka mi napísala, nech jej zavolám. Povedala mi, že Martin padol z koňa a ja bože, zase. Ale neprežil to,“ spomína si na chvíle.
Veľmi jej pomohlo, že sa nezosunula úplne na dno a na nohách ju držala práca v divadle, do ktorého sa vrátila týždeň po Martinovom úmrtí.
„Rozmýšľala som nad tým, čo ďalej, ale keby som zostala doma, tak tu už nie som. Budem miesto toho sedieť, trúchliť, trúchlim tak či tak, ale viem, že mám večer povinnosť a musím sa na to skoncentrovať. Veľmi mi to pomáha, lebo na tri-štyri hodiny musím zabudnúť na to, čo sa mi stalo. Musím sa sústrediť, takisto mi veľmi pomáhajú aj kolegovia, sú veľmi milí a ja pri nich trochu pookrejem,“ dodala.
