Po tomto znamení z neba sa rozplakala. „Od šťastia. Že je to tak, ako si sľúbil. I keď si myslím, že tieto posmrtné LGBTI propagandy… akože ozaj? (Humor) Celé tie dni v Paríži boli krásnym zážitkom. Nič smutné, no čím som bola bližšie k akcii vysypanie, tým bola predstava sypania ťažšia…,“ dodáva.
Napriek ťažkej rozlúčke musela splniť posledné želanie jej dobrého kamaráta. „Nejako som sa toho popola vlastne nechcela zbaviť. Nakoniec to bolo také zvláštne, vysypať Ťa do Seiny. Potom som dlho a nahlas plakala. Nebol to smútok. Bolo to niečo nové. Ďakujem Ti, Marcel, všetko si mi to nejako utriasol s tou smrťou a vecami s ňou spojenými.“
Trochu prachu jej zostalo
Podľa herečky je naprieč verejnosťou téma smrti tabuizovaná a práve Marcel sa snažil až do poslednej chvíle šíriť lásku a dobrotu okolo seba.
„Ďakujem za všetko, čo si ma naučil, čo si nám ukázal a čo môžem šíriť ďalej. Lebo je to na tomto svete také potrebné, také tabuizované, tak zle a bolestivo komunikované…smrť a rozlúčky v takej neúcte, bolesti…že ak to zmením(e) aspoň pár ľuďom, dobre bude. Aj takéto môžu byť rozlúčky. Aj takéto. Plné pokoja, kúzla, lásky. Čau, Ty dúha!,“ zneli posledné dojímavé slová Marcelovi do neba.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Kristína si zaspomínala aj na posledné spoločné chvíle, kedy spoločne ležali smrteľnej posteli, čo bolo pre ňu „prelomové“.
„Priľahla som si do jeho postele, o ktorej sa hovorí “smrteľná”. Ale ona bola mäkkučká, šuchotavá perina. Tam sme sa pritúlili a ja som ho hladkala po tvári. Strašne, strašne dlho. Mal zavreté oči a usmieval sa. Aj ja som sa usmievala. Veľmi som sa sústredila na to, aby som si ten moment a pocit na ruke navždy zapamätala. Také to bolo jedinečné. Mám to ten pocit v dlani dodnes,“ povedala pre Nový čas.
Bolo pre ňu bolestivé poslednýkrát sa s Marcelom objať, zasmiať a neplakať. Ale vedela, že jej kamarát odíde tak, ako by si jeden človek zaslúžil. „S vierou, humorom, odhodlaním, pokojom, vďačnosťou za všetko pekné, čo človek prežil…“
Po parížskom výlete na záver dodáva, že si prázdnu krabičku vystavila doma na poličke. „Trochu tam ostalo. Trochu prachu, asi toho ktorým si a na ktorý sa obrátiš, či ako sa to. To je asi on. Ale tá krabička je veľmi významná. A ďakujem Marcelovej rodine, že sa so mnou podelili.“
