Keď sa návštevníci múzea Mauritshuis v Haagu dívajú na svetoznámy obraz Dievča s perlovou náušnicou (známy aj ako Dievča s perlou) od Jana Vermeera, nedokážu odtrhnúť zrak. Kvôli tomuto jednému obrazu prichádzajú do múzea každý rok státisíce návštevníkov. Čo robí tento obraz takým výnimočným?
Múzeum oslovilo holandských neurovedcov, aby zistili, v čom spočíva tajomstvo „Dievčaťa“. „Výsledky sú udivujúce,“ uvádza múzeum na svojej webovej stránke.
Vedci použili prístroj na snímanie elektrickej aktivity mozgu elektroencefalogram (EEG), aby zistili, akú odozvu vyvoláva v mozgu návštevníkov múzea pohľad na originálne obrazy v porovnaní s pohľadom na reprodukcie. Je to vôbec prvý raz, čo múzeum Mauritshuis zadalo takýto výskum svojich obrazov. Vedci potom v druhej fáze výskumu použili zobrazovanie magnetickou rezonanciou (MRI) na univerzite v Amsterdame. Skenovaním mozgu skúmali reakcie testovaných osôb na reprodukcie obrazov z múzea.
Silnejšia emocionálna reakcia
Výskum ukázal, že pri pohľade na originálne obrazy v múzeu sa ľudský mozog aktivuje inak než pri pohľade na reprodukcie rovnakého obrazu, pričom „emocionálna odozva v mozgu diváka je desaťkrát silnejšia než pri pohľade na reprodukciu“.
Vedci odhalili aj tajomstvo výnimočnosti obrazu Dievča s perlovou náušnicou. To spočíva v unikátnom neurologickom jave: na rozdiel od iných obrazov „Dievča“ upúta našu pozornosť v určitej „slučke“.
Keď sa dívame na tvár druhého človeka, náš mozog sa automaticky snaží zistiť emócie danej osoby. Takto mozog zisťuje, či je pre nás ten druhý „bezpečný“ alebo nie. Tá istá mozgová reakcia či aktivita sa deje aj v prípade pohľadu na fotografiu alebo maľbu.
Lenže pri pohľade na Vermeerov slávny obraz sa v mozgu popritom deje ešte aj niečo iné. Ako zvyčajne pri pohľade na tvár, aj v prípade Dievčaťa s perlovou náušnicou sa návštevník najprv zahľadí na jej oči a ústa. Podľa zistení vedcov sa však potom pozornosť presunie na perlu, z ktorej sa pozornosť diváka presúva späť k očiam a ústam. Potom znovu k perle a znovu späť. Tento cyklus sa opakuje niekoľkokrát.
Tento jav sa nazýva „slučka trvalej pozornosti“ (Sustained Attentional Loop) a diváka núti dívať sa na tento konkrétny obraz dlhšie než na ktorýkoľvek iný obraz. Mozog takpovediac uviazne v tejto slučke. Vedci tento jav identifikovali spomedzi skúmaných obrazov vrátane Rembrandtovho Autoportrétu výlučne v prípade Dievčaťa s perlovou náušnicou.
Vedci však zistili ešte ďalšiu pozoruhodnú vec. Keď sa dívame na Dievča s perlovou náušnicou, najviac stimulovanou časťou nášho mozgu je prekuneus. Prečo je to zaujímavé? Pretože práve táto časť nášho mozgu sa podieľa na sebareflexii, sebauvedomení a na tzv. epizodickej pamäti, teda na vybavení si epizodických spomienok.
Umenie obohacuje
Vermeer v mnohých svojich dielach upriamuje pozornosť diváka na jedno miesto, pričom okolité detaily nie sú také jasné alebo sú dokonca viac rozmazané. „Dievča“ však má tri takéto ohniskové body. Práve to podľa vedcov odlišuje tento obraz od jeho ostatných diel. „Tu vidíme niekoho, kto sa na nás skutočne díva, zatiaľ čo na všetkých ostatných Vermeerových obrazoch vidíme niekoho, kto píše alebo vyšíva, alebo človeka, ktorý je niečím zamestnaný,“ povedala riaditeľka múzea Mauritshuis Martine Gosselink. „Tento obraz je iný. Díva sa priamo na vás.“
Martin de Munnik, spoluzakladateľ spoločnosti Neurensics, ktorej múzeum zadalo výskum, priznal, že to bolo pre neho a jeho kolegov najzvláštnejšie zadanie za posledné roky a že možnosť skúmať efekt takéhoto slávneho obrazu bol pre vedcov jedinečným zážitkom. „To, že je Dievča výnimočné, sme predvídali. Ale prečo, to bolo aj pre nás prekvapením.“
Uvedené zistenia podľa vedcov ukazujú, že pohľad na umenie vyvoláva silnú emocionálnu odozvu. Tá je zároveň ovplyvnená aj prostredím (osvetlenie, rám obrazu a pod.). „Pohľad na umenie stimuluje váš mozog na niekoľkých úrovniach,“ povedal Erik Scherder, profesor neuropsychológie na Vrije Universiteit Amsterdam. „Spúšťa predstavivosť a núti vás premýšľať o tom, čo vidíte. Takto naplno aktivovať mozog je obohacujúce.“
„Žijeme v dobe, keď sme čoraz viac konfrontovaní s kópiami a s interpretáciou reality. Môžete si myslieť, že skutočné, pravé umenie, respektíve umelecké diela sa preto stávajú menej dôležitými, ale opak je pravdou: to, čo je skutočné, je stále dôležitejšie. Stretnutie so skutočným umeleckým dielom je omnoho intenzívnejšie než stretnutie s kópiou,“ pripomína Vera Carasso, riaditeľka holandskej Asociácie múzeí a podpredsedníčka Siete európskych múzeí (NEMO). „Je úžasné, že tento efekt bol teraz vedecky preukázaný a že takto sa to deje v aktivite mozgu.“
