Ústrednou myšlienkou je, že dôležitejšia ako konvenčná sila môže byť v danej situácii čisto odhodlanie, ktoré Rusku nechýba a ktoré by naopak mohlo chýbať v NATO, pokiaľ sa nepripraví strategicky aj silovo. Rusko podľa Hoffmana na vykonanie plánu nepotrebuje plne obnovovať konvenčné sily a preto k nemu môže dôjsť už do troch rokov.
Protiargument, ktorý opakovane zaznieval, neprekvapí: Rusku plán rýchleho obsadenia nevyšiel ani na Ukrajine, kde aj napriek tomu, že sa skúšalo vyhrážať atómovkami, musí dobyté územia konvenčne brániť. Prečo by teda malo uveriť, že útok na štát NATO prejde ľahko?
Prečo nevarovať?
Podľa Smetanu sa dá všeobecne povedať, že útok na NATO v budúcich rokoch je „veľmi málo pravdepodobný, ale v princípe realistický scenár“, pričom výška pravdepodobnosti sa bude odvíjať hlavne od ďalšieho vývoja na Ukrajine, politického diania v USA a jednoty v NATO.
Varovania pred hrozbou môžu uľahčiť jej odvrátenie – napríklad tým, že sa vďaka nim buď zvýši podpora Ukrajiny a Rusko ju neporazí, alebo že v Európe získajú väčšiu podporu investície do obranného sektora, ktoré zvýšia šancu na odstrašenie (či odrazenie) Ruska.
Niektorí odborníci majú však výhrady, ako sú varovania formulované. Napríklad bezpečnostná expertka Marion Messmerová z britského think tanku Chatham House povedala, že hoci sa „nedá nesúhlasiť, že európsku bezpečnosť treba brať vážne a že veľa armád potrebuje reformy a investície, ale hovoriť o ruskom útoku na NATO spôsobom, kedy dávame napr. trojročnú lehotu, je príliš alarmistické“.
K podobnej pointe dospel aj Galeotti, ktorý varuje, že príliš ostrá rétorika namierená proti Rusku by mohla „paranoidného starého muža v Kremli“ presvedčiť, že NATO je hrozba. Európsku bezpečnosť podľa neho treba brať vážne, ale lepšie je postupovať podľa zásady formulovanej bývalým prezidentom USA Rooseveltom „hovor ticho, ale maj po ruke poriadnu palicu“, teda zvýšiť intenzitu zbrojenia a znížiť ostrosť rétoriky.
