Z úst vrcholných predstaviteľov armád i vlád európskych krajín v posledných týždňoch opakovane znie varovanie pred rizikom blížiacej sa vojny NATO s Ruskom. Ako ich čítať?
Prečo toľko európskych politikov a armádnych predstaviteľov v poslednej dobe varuje pred „reálnou hrozbou“ ruského útoku na NATO? Odpoveď sme zhrnuli do troch hlavných dôvodov a zároveň zmapovali protiargumenty, ktoré sa v diskusiách o opodstatnenosti obáv objavujú.
Ak Rusko dostane šancu, využije ju
Denník Financial Times nedávno s odvolaním sa na svoje zdroje napísal, že v NATO panuje zhoda v jednom bode, a to v presvedčení, že ak Rusko vyhodnotí, že na útok má, vykoná ho.
Konkrétne sa vraj jeden nemenovaný európsky politik nechal počuť, že v Aliancii prevažuje pohľad, že Rusko zámeru aj schopnosti zaútočiť môže dosiahnuť do konca dekády a že „jedinou premennou je príležitosť“.
Základnou myšlienkou teórie je, že po útoku na Ukrajinu (podľa väčšiny expertov nepravdepodobným) sa už nemožno spoliehať na racionálny úsudok Moskvy, resp. Vladimira Putina.
Ruská propaganda navyše už dlhší čas pracuje s tým, že Rusko už vo vojne s NATO je. Zaznievajú aj výroky o potrebe chrániť Rusov za hranicami, prípadne že hranice Ruska „nikde nekončia“.
Oponentúra tomuto názoru znie zjednodušene tak, že hoci sa aj invázia na Ukrajinu zdala byť (a bola) nezmyselná, útok na európsku krajinu NATO je jednoducho ešte oveľa nezmyselnejší.
Argumentuje tak napríklad uznávaný odborník na Rusko Mark Galeotti v článku s titulkom „Nie, tretia svetová vojna nie je na obzore“. Putinovi na útok na NATO podľa neho chýba motivácia, ktorá pri Ukrajine bola zjavná.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
