Počuli ste už o syndróme skleneného dieťaťa? Nejde pritom o žiadnu neobvyklú chorobu či podobný fenomén ako klišé o „snehových vločkách“. Faktom je, že existencia sklenených detí je celkom prirodzená vec. Také dieťa skrátka vyrastá vedľa súrodenca, ktorý má nejaké špeciálne potreby.
Napríklad kvôli chorobe. Alebo preto, že má problémy so správaním či zapojením sa do normálneho života, píše iDnes.cz. Pre rodičov je asi prirodzené, že náročnejšiemu dieťaťu venujeme oveľa viac času a myšlienok ako tomu bezproblémovému. A to „pohodové“ dieťa potom prehliadame, ako by bolo zo skla.
Pokiaľ máme aspoň trochu rodičovskej sebareflexie, nemusí z toho vzniknúť žiadny nebezpečný problém. Zo sklenených detí môžu vyrásť úžasne zrelé a empatické osobnosti, ale ich detská rola má skrátka svoje riziká.
Aj dospelí majú niekedy problém pochopiť, prečo naši rodičia neustále zahŕňajú starostlivosťou, záujmom a podporou nášho problémového súrodenca (ako by sme podobný príbeh nepoznali už z Biblie, že?). Je potom ťažké chcieť po dvanásťročnej Marienke, aby mala radosť, že ju mamka ignoruje a všetok čas venuje jej chorému bratovi Jankovi. Marienka bude situáciu asi chápať, tak ako to sklenené deti robia. Chápanie im ide skvele. Ale to neznamená, že ju mamina duševná neprítomnosť nebude vnútorne trápiť. Pritom je jasné, že takáto situácia je záťažou aj pre rodičov. A že aj rodičia sú nakoniec iba ľudia. A ľudia majú obmedzené sily, aj keď sa malým deťom môžu dospelí javiť ako superhrdinovia.
Tieto deti často vyrastajú s pocitom, že nie sú ničím zaujímavé, a tak je ich úlohou snažiť sa všetkým zavďačiť a neprekážať. Potláčajú vlastnú osobnosť, aby neprekážali. Prvý krok je zásadný a pritom vlastne jednoduchý. Uvedomiť si to. Starať sa dňom i nocou o Janka, pretože si v živote vytiahol zlú kartu a bojuje s chorobou. Marienka je dobrá, tichá, nenápadná, snaží sa „neotravovať“. To je pohodlné – ale aj nebezpečné.
Nezaslúžim si pozornosť
Malá Marienka by chcela jazdiť v stredu na balet do mesta, ale nejde to. Otec je stále v práci, pretože sa pokúša uživiť rodinu z jedného platu, a mamka chodí v stredu na rehabilitáciu s Jankom. Situácia sa zdá neriešiteľná. Marienka si teda preberie v hlave, že na balet skrátka musí zabudnúť. Jej mamička by však mala pri takom náznaku spozornieť.
Sklenené deti sa vedia prispôsobiť situácii. Ale ich rodičia by ich mali po očku sledovať, a keď si Marienka vzdychne nad baletom, opýtať sa: „Počkaj, ty by si tam chcela, však? Nechodí tam Betka od susedov? Skúsim sa dohovoriť so susedkou, či by vás nebrala obe.“
Ty to zvládneš, neboj sa
Potreby sklenených detí bývajú vždy na druhej koľaji. Keď sú starší, často počúvajú vety typu „ty to zvládneš“, „prosím ťa, toto pre teba predsa nie je problém“ alebo „tak to tak neprežívaj“. A to aj v situáciách, keď by naozaj potrebovali rodičovskú podporu, napríklad len v podobe chápajúceho rozhovoru. Všetci určite poznáme situácie, kedy sa to zvrtlo do extrému. Súrodenec, ktorý od puberty robil problémy, bral drogy, nikdy si neudržal žiadnu prácu ani vzťah, nakoniec dostal od rodičov byt – pretože ten spoľahlivý predsa nič nepotrebuje, postará sa o seba sám.
Kto by nerozumel tomuto rodičovskému argumentu? Je v ňom neúprosná logika. Samozrejme, ako rodič chcete pomôcť ohrozenému dieťaťu a ste radi, že to druhé po vás nič nechce. Ale čudovali by ste sa, koľko rodičov nie je ani schopných sa o tom so svojim silnejším dieťaťom porozprávať. Niekde vo vnútri cítia, že to nie je úplne fér, ale púšťať sa do nejakých zložitých rozhovorov, to už je logicky nad ich sily.
Súcit alebo frustrácia?
Tieto situácie sa samozrejme menia podľa okolností. Pokiaľ je Jankovým problémom Downov syndróm, je pre sklenené dieťa situácia ľahko pochopiteľná. Také deti sa často zapájajú do spoločnej starostlivosti a rodine to prináša krásne a blízke vzťahy. Vo chvíli, keď sa zdravé dieťa dobrovoľne zapojí do starostlivosti o svojho súrodenca, rastie z neho tvor silný, samostatný, plný empatie a schopný vytvárať hodnotné vzťahy.
Iná situácia je, keď je Janko jednoducho problémový flákač alebo už od puberty robí problém – a rodičia ho za to (samozrejme v dobrej viere, v snahe ho zachrániť) vlastne privilegujú. Ponúkajú veľa pozornosti, vyrovnávajú dlhy, využívajú svoje kontakty, aby mu pomohli z problémov, neustále sa oň strachujú a riešia len jeho. Vedľa neho potom vyrastá nudne vzorná Marienka, ktorá nosí jednotky a vždy po sebe uprace.
Nie, asi sa pri pohľade na Janka nestane malou desperátkou len preto, že sa to vypláca (to skrátka nemá v povahe). Ale zostane v nej pocit horkosti, a aj keď si to bude so svojim psychoterapeutom za pár rokov vedieť dobre pomenovať, aj tak bude dlho trvať, kým si to zrovná v hlave.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
