Politika a šport by sa nemali miešať. Aspoň to tvrdia oficiálne stanoviská väčšiny svetových športových organizácií. No prax ukazuje, že športovci sa neraz stávajú tvárami režimov – vedome či nevedome. A niektorí to robia úplne otvorene.
Aktuálne celý športový svet žije rekordom Alexandra Ovečkina a rozporuplnými reakciami, ktoré tento počin vyvolal. Dôvodom je otvorená náklonnosť ruského hokejistu k Vladimírovi Putinovi.
Pripravili sme si pre vás článok, v ktorom sa pozrieme aj na ďalšie prípady, kedy sa športovci verejne pridali na stranu autoritatívneho režimu, čím vyvolali vlnu kontroverzných reakcií.
Mesut Özil – Erdoganov futbalový fanúšik
Niekdajší nemecký reprezentant Mesut Özil sa preslávil nielen futbalom, ale aj svojím pevným vzťahom s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom. V roku 2018 šokoval verejnosť, keď sa s ním objavil na predvolebnej fotografii – tesne pred voľbami, ktoré upevnili Erdoğanovu moc.
Özil sa neskôr hájil tým, že „rešpektuje úrad prezidenta“, no kritika – najmä zo strany nemeckej verejnosti a politikov – bola taká silná, že napokon bol nútený opustiť nemeckú reprezentáciu, čo odôvodnil tým, že bol údajne terčom rasizmu. Na svadbe bývalého hráča Realu Madrid, či Arsenalu mal Erdoğan čestné miesto medzi hosťami a dokonca sa stal svedkom pri uzatváraní manželstva.
Viktoria Azarenková – Ticho ako podpora Lukašenka?
Bývalá svetová jednotka v tenise sa nikdy priamo neprihlásila k bieloruskému prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi, no práve jej mlčanie počas masových protestov po sfalšovaných voľbách v roku 2020 vyvolalo silnú vlnu kritiky.
Zatiaľ čo športovci ako basketbalistka Jelena Leučanková, či biatlonista Sergej Dolidovič riskovali slobodu verejným nesúhlasom, Azarenková zvolila strategické ticho, ktoré viacerí interpretovali ako tichý súhlas s režimom.
Yao Ming – keď NBA legenda slúži strane
Bývalý basketbalový fenomén Yao Ming je dnes prezidentom Čínskej basketbalovej asociácie a verný člen komunistickej strany. V období najväčšieho napätia medzi USA a Čínou bol jednou z kľúčových tvárí režimu – najmä po tom, ako generálny manažér Houstonu Rockets Daryl Morey vyjadril podporu protestom v Hongkongu.
Yao síce navonok zastával „neutralitu“, no verejne sa nikdy nepostavil za práva občanov v Hongkongu. Jeho mlčanie sa stalo politickým gestom, ktoré mnohí vnímajú ako jednoznačnú lojalitu k režimu.
Zersenay Tadese – Hrdina režimu z Eritrey
Dlhoročný svetový rekordér v polmaratóne je národným hrdinom autoritárskej Eritrey. Zatiaľ čo tisíce jeho krajanov utekajú pred režimom Isaiasa Afewerkiho, Tadese často reprezentuje krajinu bez kritiky či snahy o zmenu.
V roku 2019 odmietol šíriť informácie o útekoch eritrejských športovcov počas zahraničných podujatí, čo niektorí označili za podiel na propagandistickom tichu.
Cristiano Ronaldo a Neymar – futbal v službách režimu
Aj keď Cristiano Ronaldo a Neymar verejne nepodporujú konkrétnych politikov, ich prestupy do Saudskej Arábie vyvolali vlnu kritiky. Ich prítomnosť v tamojšej lige je totiž súčasťou tzv. „sportwashingu“ – snahy autoritárskeho režimu vylepšiť si medzinárodný imidž cez šport.
Organizácie bojujúce za ľudské práva ich obviňujú, že svojím prestupom legitimizujú režim, ktorý potláča slobodu prejavu, práva žien a je zapletený do vojnových zločinov v Jemene. Hoci sa Ronaldo aj Neymar snažia držať bokom od politiky, ich mlčanie je vnímané ako súhlas. Kritici tvrdia: „Ak berieš milióny od režimu, si jeho súčasťou.“
Alexander Ovečkin – Putinova zlatá hokejka
Najlepším príkladom, ktorý aktuálne aj najviac rezonuje je Alexander Ovečkin. Jeden z najúspešnejších hráčov v histórii NHL. Kapitán Washington Capitals síce láme gólové rekordy, no rovnako pevný ako v útoku je aj vo svojej lojalite voči ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi.
Ovečkin mal dlhodobo profilovú fotku s Putinom, verejne ho nazýval „našim prezidentom“ a v roku 2017 spustil kampaň „Putin Team“, kde vyzýval ostatných športovcov, aby podporili hlavu štátu. Aj po vypuknutí vojny na Ukrajine odmietol túto fotku zmeniť a ku konfliktu sa vyjadroval nejasne, bez akéhokoľvek odsúdenia agresie. Ruský novinár Slava Malamud o ňom povedal: „Ovečkin je extrémny prípad loajality. On Putina obdivuje, nehrá sa na neutralitu.“
Športovci dnes nie sú len hrdinovia na ihriskách – často sú aj symbolmi režimov, ktoré ich využívajú ako reklamu. Niekedy z presvedčenia, inokedy z oportunizmu, inokedy zo strachu. Ale každé gesto – či už verejná podpora, alebo strategické ticho – má svoj politický dosah.
Ako povedal futbalový komentátor Gary Lineker: „Keď sa šport stretne s politikou, nevznikne neutrálne pole. Vznikne buď odpor, alebo nástroj propagandy.“
