V detskom domove Vladimír strávil 7 rokov života a v 14-ich rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici.
„Po uplynutí štrnásteho roku podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory za eléva k posádkovej hudbe Banská Bystrica. Narukoval som 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Všetci účastníci Radvanského jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto. Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy… To bol krik, panika!“
Nevedeli, či sa dožijú ďalšieho dňa
Štúdium narušil blížiaci sa front. Rok po jeho začatí, v lete 1943 absolvovali armádni kapelníci výcvik so zbraňou na Oremlaze pri Brusne.
O rok neskôr ho preradili k tretiemu pešiemu pluku vo Zvolene. „Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám bolo pred kasárňami oznámené, že vzniklo Povstanie.“
Mladý Vladimír bol spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustený domov s tým, že po konci vojny sa majú vrátiť, aby im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú objavil v rodičovskom dome partizánsky štáb, ktorý ho následne zverboval slovami:
„Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“
Boje boli náročné a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli darovať. Každý deň prežitý v horách znamenal obrovské riziko s nejasným koncom: „Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
