Väčšina západoslovenských posádok však jeho výzvu neuposlúchla a Východoslovenskú armádu Nemci takmer jednoducho bez boja odzbrojili.
Povstalecké územie sa zredukovalo na oblasť stredného Slovenska, horného Ponitria a východnú časť Spiša. Došlo tiež k zbytočným obrovským stratám množstva vojenského materiálu. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam dokázali povstalci vzdorovať tlaku okupačných vojsk po celé dva mesiace.
Ťažké detstvo Vladimíra Strmeňa
Vladimír Strmeň. Občanom známe to meno. Ide totiž o jedného z posledných žijúcich priamych účastníkov Slovenského národného povstania a vojnového veterána. Tvár osláv 80. výročia SNP v Banskej Bystrici oslávil pred troma dňami 96. narodeniny. Na vlastnej koži okúsil príkoria 2. svetovej vojny, chvíle hrôzy prežité v zákopoch po boku ranených spolubojovníkov. Sú to najhoršie momenty, aké zažil.
Statočný Bystričan – rodák zo Starých Hôr – aktívne bojoval v Povstaní. Aj v tomto úctyhodnom veku cestuje so svojimi zážitkami a bohatými životnými skúsenosťami na besedy, na ktorých oboznamuje mladú generáciu o ťažkých časoch, píše portál bystricoviny.sk. Jeho hlas znie hrdo. Stále hrá na akordeóne partizánske pesničky a napriek vysokému veku a sťaženému pohybu si aj s elánom zaspieva.
Vladimír Strmeň nechce, aby sa na dejiny späté so SNP zabudlo. „Aj keď sme v SNP boli v prvej línii, každý partizán či vojak nosil v sebe nádej, že prežije. Veľakrát sme zažili situácie, keď ráno nikto z nás netušil, či sa dožije večera. Pud sebazáchovy má každý človek. Motto, podľa ktorého som sa riadil bolo vydržať, nepokoriť sa, ísť dopredu, nikdy sa nedívať dozadu. Lebo to, čo bolo, to už sa opakovať nemôže. Taká bola moja celoživotná idea.“
Detstvo nemal ľahké. Jeho otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia však ochorel na zápal mozgových blán a keď mal Vladimír iba tri a pol roka, zomrel. Matka Františka nedokázala finančne zvládať starostlivosť o syna, preto ho radšej odovzdala do výchovy k sestrám Vincentkám do Radvane.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
