Aj keď Turecko malo pred pár rokmi našliapnuté na rokovania na prijatie do Európskej únie, dnes už tam nemá našliapnuté ani náhodou. Viac ako 20 rokov (nad)vlády prezidenta Erdogana, ktorý vyznáva „tradičné moslimské hodnoty“, Turecko veľmi vzďaľujú od sekulárnych a demokratických princípov, ktoré nastavil Mustafa Kemal Ataturk, alias zakladateľ moderného Turecka v roku 1923. Turci sa akoby vracajú späť v čase do obdobia Osmanskej ríše a ich prezident sa aj ako taký sultán cíti. Vládne tu všadeprítomný strach z toho, že ak poviem niečo zlé terajšiu vládu, pôjdem sedieť na doživotie. Správne, predsa každý autokratický vládca vie, že do Azkabanu treba poslať hlavne politických väzňov…
Aby som to skrátila, viac ako polovica moderných Turkov by si zvolila proeurópsky zmýšľajúcu opozíciu, avšak prezident a jeho vládnuca garnitúra to vie, a tak za tie 4 roky, čo má ešte pred sebou, sa snaží dotiahnuť Turecko ako najhlbšie sa len dá. Ekonomicky, mentálne aj geopoliticky.
Upadá vzdelanie, ale zato prekvitá islamská propaganda (Turci sú poväčšine moslimský národ, no vždy boli veľmi liberálni), aby sa krajina čo najďalej vzdialila od Európy a dostala sa na úroveň zaostalých arabských krajín. Toto mi, samozrejme, prekáža, a takpovediac ťažko sa mi žije v krajine, ktorá je na opačnej strane morálneho kompasu (Turecko vo veľkom podporuje krajiny ako Irán, dodáva zbrane Hamasu v Gaze, kamaráti sa s Ruskom,…).
Zabíjanie zvierat je posledná kvapka
Mám doma adoptovanú mačku a psa z ulice, o ďalších 20 mačiek sa starám vo svojom okolí, chodím na protesty, som aktívna v boji za zvieracie práva, finančne podporujem útulky, liečim, kŕmim a robím osvetu. Toto všetko preto, že som obrovský milovník zvierat, ochranca a aktivista. Preto bol pre mňa zákon z dielne vládnucej strany prezidenta Erdogana pomyselný klinec do rakvy.
Skrátim to, tento krvavý zákon prikazuje starostom mestských štvrtí pozbierať psov, ktorí žijú v tej štvrti na ulici, dať ich do útulkov a pozabíjať ich. Kto nevie, v Turecku milióny mačiek a psov žijú na ulici, avšak sú socializovaní a stali sa akýmsi koloritom miest. Mnoho z nich majú pod ochranou miestni ľudia, obchody, kaviarne a nikomu neubližujú. Tento krvavý zákon nerieši problém, ktorý mala vláda riešiť pred 20 rokmi sterilizáciou a adopciami zvierat. Každý vie, že štátny útulok je vlastne „tábor smrti“ pre zviera, ktoré sa tam dostane.
Zákon prikazuje zabíjať a netrestá tých, ktorí zvieraťu ubližujú alebo ho vyhodia na ulicu. Samozrejme, milióny Turkov sú proti tomu a toto je tá pomyselná posledná kvapka od vlády. Tisíce psov, ale aj mačiek sú denne masakrované buď primitívnou časťou obyvateľstva, alebo pracovníkmi útulku. Spomeniem len na jednu hrôzu, ktorá kolovala po sociálnych sieťach – v útulku jeden pracovník bil psa lopatou po hlave, pes umieral pomaly v strašných bolestiach, všade plno krvi, zatiaľ čo ostatní sa smiali a natáčali si to na mobil… Po celom Turecku môžete nájsť masové hroby, kde zo zeme trčia rozporciované končatiny psov, otrávených mačiek, kde je zem nasiaknutá krvou nevinných stvorení.
Mahatma Gandhi povedal jednu veľmi pravdivú myšlienku – „Veľkosť národa a jeho morálny progres poznáte podľa toho, ako sa správa k zvieratám…“
