Maliar Albert Stevens sa nevedomky stal súčasťou Projektu Manahattan a prežil experiment, počas ktorého mu vedci do tela vpichli vysoké množstvo plutónia.
Píše sa rok 1945, vo svete zúri 2. svetová vojna a vedci v Amerike úpenlivo pracujú na supertajnom projekte Manhattan a konečnom riešení vojny. Pomocou plutónia a uránu, dvoch štiepnych materiálov schopných reťazovej reakcie, napokon úspešne vyvinú revolučnú atómovú bombu. O tom však niekedy inokedy.
Vedci vedeli, že plutónium aj urán sú pre ľudí vysoko nebezpečné látky. Malé množstvá plutónia vyrobili už roku 1941 v laboratóriách Kalifornskej univerzity. Roku 1945, tesne pred koncom vojny, chceli vedci zistiť, aký vplyv má plutónium konkrétne na ľudské telo.
Šialeného experimentu sa nedobrovoľne zúčastnil aj maliar a dekoratér Albert Stevens. Vyhľadal lekársku pomoc, pretože mu bolo od žalúdka nevoľno. Diagnóza lekárov znela hrozivo: rakovina v pokročilom štádiu. Albert sa dozvedel, že čoskoro zomrie.
A tak sa maliar dostal k výskumu doktora Josepha G. Hamiltona. S jeho experimentom síce súhlasil, no doktor Hamilton s tímom sa mu akosi neobťažovali povedať, čo sa mu chystajú vpichnúť do tela. Informovali ho, že mu podajú „liek na záchranu života“. Bez jeho vedomia mu následne do tela aplikovali zmes izotopov plutónia.
Albert Stevens dňa 14. mája 1945, kedy sa aplikácia odohrala, vstúpil do dejín a stal sa človekom s najvyšším množstvom rádioaktivity v tele, aké bolo dodnes zaznamenané. Pacient označovaný aj ako CAL-1 sa napokon dožil dôchodkového veku.
Len niekoľko dní po aplikácii vysokej dávky plutónia sa prišlo na to, že Albert v skutočnosti nezomiera na rakovinu, no v žalúdku má zapálený vred. Ten lekári hravo vytiahli, odobrali mu vzoky moču a stolice a poslali ho domov.
Výsledky, ako inak, potvrdili prítomnosť plutónia v Albertovom tele. Vedcov zaujímalo, ako sa maliarov príbeh s plutóniom v organizme vyvinie — predsa len, priebežne dostával 60-násobok bezpečnej ročnej dávky. Stevens žil napokon na prekvapenie všetkých ďalšie desaťročia.
Osem členov experimentálnej skupiny zomrelo do pár rokov od experimentu. Zaujímavé je, že príčiny smrti každého z nich pripísali existujúcim zdravotným problémom. Albert Stevens zomrel na zlyhanie srdca a pľúc viac ako 20 rokov po experimente roku 1966 ako 79-ročný. Časť jeho pozostatkov leží dodnes v útrobách Washingtonskej štátnej univerzity, ktorá uchováva pozostatky ľudí s rádioizotopmi v tele.
