Názov fenoménu, teda Wertherov efekt, odkazuje na knihu Johanna Wolfganga Goetheho Utrpenia mladého Werthera. Jej hlavný hrdina, ktorý nesie čiastočne autobiografické rysy a čiastočne odráža reálny príbeh Goetheho známeho Karla Wilhelma Jerusalema, ukončí svoj život výstrelom z pištole. Urobí to z nešťastnej lásky.
Werther sa prakticky ihneď po vydaní románu stal idolom mládeže. Obliekala sa podľa neho: žltá vesta, modrý kabát s mosadznými gombíkmi, kožené nohavice, zhrňovacie čižmy. Navštevovala miesta spojené s knihou. A tiež sa, rovnako ako on, zabíjala. Tak o tom aspoň informovali vtedajšie médiá, ktoré vyvolali na základe niekoľkých príbehov atmosféru obáv z knihy. Dosiahla takú silu, že napríklad v Lipsku bol román dokonca úplne zakázaný.
Lenže neexistovali žiadne reálne a vierohodné dáta, ktoré by ukazovali, že sa počet samovrážd medzi mladými mužmi naozaj zvýšil. V tom čase totiž ešte dnešné vedecké a štatistické skúmanie v modernej podobe neexistovalo. „V ojedinelých prípadoch boli však súvislosti evidentné. Dňa 16. januára 1778 spáchala slečna Christine von Lassberg samovraždu utopením v riečke Ilmu vo Weimare, neďaleko Goethovho domu, a básnik pomáhal pri vyslobodzovaní jej mŕtvoly zo zamrznutej vody. Mala vo vrecku jeho román,“ uvádza článok v odbornom časopise Česká a slovenská psychiatria.
V Nemecku neskôr zaznamenali psychológovia štatistický nárast samovrážd na železnici medzi mladými ľuďmi v západnom Nemecku, a to v súvislosti so seriálom Smrť študenta v roku 1981. Počet samovrážd na železnici medzi mladými ľuďmi vo veku 15 až 19 rokov sa počas vysielania seriálu a päť týždňov ňom zvýšil o 175 percent u mužov ao 167 percent u žien v porovnaní s rokmi pred a po ňom. Naopak u mužov starších ako 40 rokov a žien starších ako 30 rokov nebol zistený žiadny vplyv. Seriál bol znovu odvysielaný o rok a pol neskôr a vtedy mal zrejme o niečo menší efekt.
Novšie štúdie dospeli k záveru, že u samovrážd skutočne dochádza k napodobňovaniu. Toto napodobňovanie je však častejšie pri správach o skutočných prípadoch ako pri fiktívnych samovrážd. V roku 2001 Jane Pirkisová a Richard Warwick Blood v metaštúdii vyhodnotili 42 štúdií o tomto fenoméne a dospeli k podobným výsledkom. Zásadný vplyv pritom podľa nich má, ako veľmi sa o samovražde v médiách informuje a tiež, akým spôsobom, teda či sa samovražda nejakým spôsobom ospravedlňuje, alebo dokonca vyzdvihuje.
