Mne osobne by sa viac páčilo, ak by sa napríklad vybral nejaký veľký celok. Žiaci by si naštudovali teoretické poznatky, ale aj robili experimenty, aby si postupne a prácou s vlastnými rukami vybudovali obraz o svete
Keď niečo žiaci objavia sami, zapamätajú si to pokojne aj na celý život. Keď im to niekto ukáže v prezentácii, z ktorej si to len odpíšu, nemá to ani zďaleka taký efekt.
Vy ste zakotvili pri teoretickej fyzike, ktorá je bežnej populácii pomerne vzdialená. V čom je pre vás fascinujúca?
Teoretická fyzika ako taká je vlastne skúmanie vesmíru pomocou rovníc. V praxi to však znamená, že sa snažíme pochopiť fungovanie prírody okolo nás pomocou matematiky. Čo niekomu príde extrémne suché, pre mňa je to však oveľa hlbší zážitok sveta okolo nás.
Hlavne tým, že dokážeme poznatky v podstate úplne očistiť od všetkých nánosov a vidíme samotnú esenciu, ktorá je hlboko pod povrchom. Teoretická fyzika tak vlastne skúma esencie prírody okolo nás.
Jej veľkou výhodou je, že na skúmanie stačí pero a papier. Keď Einstein objavoval svoju všeobecnú teóriu relativity, ktorá odhalila povahu gravitácie, docielil to tým, že o veciach len premýšľal a mal veľmi málo experimentálnych vôdzok. Iba uvažovaním dospel k tomu, ako príroda môže fungovať, čo sa neskôr, samozrejme, muselo potvrdiť experimentami.
Tak sa snažíme pracovať aj my, teoretickí fyzici. Napríklad, ak máme nejaké experimentálne náznaky, ako by mohla príroda fungovať na miestach, ktoré zatiaľ nemáme dobre prebádané, snažíme sa pomocou matematiky zistiť, čo sa nachádza za oponou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
V rámci vášho súčasného výskumu študujete štruktúry priestoru. Čo si má pod tým predstaviť bežný človek? Ak sa svet skladá z atómov, z akých štruktúr sa skladá samotný priestor?
Popravde to nevieme. Momentálne máme pomerne silné indície, že priestor nejakú štruktúru má. To však nemusí znamenať, že sa skladá z kamienkov alebo z iných častíc. Môže to znamenať jednoducho to, že ak by som sa napríklad chcel pozrieť na dva veľmi blízke body priestoru, zistím, že sú nerozlíšiteľné.
Dokážem dve miesta rozlíšiť, ak sú od seba povedzme niekoľko mikrometrov, ale od istej vzdialenosti jednoducho priestor začne byť natoľko rozmazaný, až začne akoby splývať.
Takéto indície máme. Dlho sme si mysleli, že budú pravdepodobne neoveriteľné, lebo na to, aby túto štruktúru mohli obsahovať napríklad časticové urýchľovače, potrebovali by mať k dispozícii rôzne rozmery, dajme tomu slnečnej sústavy. Energia potrebná na nahliadnutie na takúto fyziku bola jednoducho enormná.
Vesmírne javy sú našťastie dostatočne energetické a zároveň dostatočne enormné, takže na seba umožňujú nahliadať.
Posledné roky pribúdajú takzvané astrofyzikálne úkazy alebo astrofyzikálne fenomenologické úkazy, čiže nejaké javy, ktoré sa reálne dajú pozorovať. Vďaka nim dokážeme povedať, či sa daný priestor z niečoho predsa len skladá alebo nie.
Niektoré predbežné pozorovania s pozitívnym výsledkom už máme za sebou. Teraz čakáme na teleskopy, ktoré by nám mali v horizonte desiatich rokov dávať pomerne presné informácie.
(Dokonečenie rozhovoru so Samom vyjde na istream.sk v utorok 26.9. o 19:00)
