Lesk a bieda Istanbulu
Prvé 3 roky boli extrémne ťažké, pretože som sa musela adaptovať na novú realitu aj naučiť sa po turecky. Napriek tomu, že Istanbul je veľkomesto a žije z turistov, po anglicky tu vie žalostne málo ľudí.
V posledné roky tu vládne náboženský fanatizmus. Ak ste modrooká blondína ako ja, narazíte na dva extrémy. Prvý: muži sa vám snažia prehnane pomôcť a nadbiehať, pretože ste biela cudzinka (a až také nezištné to asi nebude). A druhý: pretože ste biela cudzinka, tak vás budú miestne ženy nenávidieť a hádzať polená pod nohy všade, kam prídete.
Modeling je v Turecku veľmi zle platený, a tak som sa tu živila rôznou prácou. Napríklad aj učením angličtiny v škôlke. Nikdy by som si nebola nepomyslela, že v ženskom kolektíve dokáže byť toľko jedu a nenávisti.
Za farebnými detskými obrázkami na stenách prebiehala tichá vojna.
Môjho terajšieho manžela som spoznala v roku 2019, v hodine dvanástej, kedy som bola po dvoch náročných operáciách a tretia ma ešte len čakala. Slovné spojenie „ochorieť zo stresu“ nabralo u mňa reálne kontúry.
Že bude všetko lepšie, som vedela už po našom prvom rande. Ten správny človek po boku vám to vždy uľahčí.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
