„Rovnako tak stále platí, že štáty majú obavu z toho, že dôjde v rámci konvenčného konfliktu k nekontrolovateľnej eskalácii na jadrovú úroveň,“ dodal Smetana a poukázal na prípad Ukrajiny a opatrný prístup Západu k jej podpore. Tá by totiž podľa experta, nebyť ruského jadrového arzenálu, bola pravdepodobne v mnohých kľúčových momentoch kvalitatívne odlišná.
Pri jadrovom odstrašení však podľa Smetanu zároveň vždy platilo, že nejde o žiadny „kúzelný prútik“, ktorým by išlo protivníka automaticky donútiť k čomukoľvek.
Efektivita odstrašenia totiž nie je daná len samotnou kapacitou, ale aj vierohodnosťou hrozby. A keďže aj obmedzené použitie jadrovej zbrane so sebou nesie obrovské riziko ďalšej eskalácie i politických nákladov, nemožno sa ním podľa odborníka vierohodne vyhrážať zakaždým, keď sa to hodí.
Úplne vierohodná by teda podľa Smetanu jadrová hrozba NATO bola potrebná v prípade, že by došlo k útoku ohrozujúcemu existenciu štátov s jadrovým arzenálom, ako sú USA, Francúzsko alebo Veľká Británia. Úplne nevierohodná potom napríklad pri snahách ukončiť konflikt, v ktorom bude napadnutý len nepriamy spojenec NATO.
V prípade napadnutia európskych spojencov je vierohodnosť jadrovej hrozby podľa Smetanu sporná a je to tak už od studenej vojny. NATO preto už odvtedy udržuje jadrové odstrašenie pre prípad existenčného útoku a konvenčné odstrašenie pre prípad agresie nižšej intenzity.
„To, čo teraz pozorujeme, sa svojou logikou od studenej vojny nijako dramaticky nelíši – s jednou zásadnou výnimkou, že Rusko je oproti Sovietskemu zväzu výrazne konvenčne slabšie,“ uzavrel analytik.
„Jadrové odstrašenie neposkytuje bezpečnosť už dávno“
Podvig poskytol odlišný pohľad. Ani ten sa síce nedomnieva, že by sa v poslednej dobe vo veci jadrového odstrašenia niečo menilo. Myslí si to ale preto, že považuje jadrové odstrašenie za slabé, už dávno podľa neho „neposkytuje bezpečnosť a nerobí nič dobré“.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
