Územné zisky sú asi najpozorovanejším aspektom vojny, ktorým sa bežne „meria“, kto vyhráva. Je to síce najľahší spôsob, ale podľa Bahenského nie vždy najlepší.
Analytik upozornil, že zraniteľnosť Ukrajiny sa môže prejaviť aj priaznivejším pomerom strát pre Rusko pri jeho ofenzívnych operáciách. To síce eventuálne môže viesť k územným ziskom, ale aj keby sa tak nestalo, stále ide o veľký problém pre Ukrajinu, pretože by to znížilo jej šance na neskoršiu možnosť pretaviť nové materiálne kapacity (ak sa rozhýbe západná pomoc) na úspech.
Na prílišné sústredenie sa na územné zmeny nedávno upozornil aj analytik Jack Watling z britského think tanku Royal United Services Institute (RUSI), keď namietol, že cieľom Ruska pre tento rok nemusí byť získanie nejakého určitého územia, ale vyvolanie „pocitu beznádeje“, zlomenie vôle Ukrajincov k boju a presvedčeniu Západu, že vojna je prehraná.
Aj on však upozornil, že rozdiel v kapacitách medzi Ukrajinou a Ruskou sa prehlbuje, a preto nie je úplne vylúčené, že by v čiastkových úsekoch frontu ruská prevaha mohla viesť až ku kolapsu obranných línií.
Podľa Jana Ludvíka z Inštitútu politologických štúdií na Karlovej univerzite bude kľúčové sledovať, či si Rusko na ofenzívu šetrí novo vybudované jednotky, alebo ich posiela rovno na front. Pokiaľ by chystalo veľkú ofenzívu, bude totiž podľa neho potrebovať úplne nové divízie, alebo aspoň stiahnutie a prebudovanie niekoľkých existujúcich.
Aj keby sa tak stalo, stále by podľa Ludvíka Rusko zrejme ešte potrebovalo prísť s inováciou v taktike, ktorá by umožnila „obnoviť manéver“, podobne ako to urobili Nemci (a následne skopírovali aj Spojenci) počas prvej svetovej vojny.
Vtedy rozhýbanie zákopovej vojny spočívalo najmä v lepšej koordinácii delostreleckej prípravy útoku a vo vytvorení menších útočných oddielov využívajúcich výhody terénu. Dnes sú zbrane a technológie ešte oveľa smrteľnejšie a ani útoky prostredníctvom menších skupín využívajúcich terén na úspech nestačia. Kľúč k nemu by však podľa Ludvíka mohol byť v princípe podobný ako pred viac ako sto rokmi, pretože tkvie veľmi pravdepodobne aj v koordinácii.
„Počas prvej svetovej vojny stačilo skoordinovať delostreleckú paľbu a postup pechoty. Dnes potrebujete naraz rušiť drony, odmínovať priestor, urobiť delostreleckú prípravu a potom zaútočiť a dostať sa za obrannú líniu,“ povedal Ludvík s tým, že ide o nesmierne ťažkú úlohu. Obzvlášť to podľa neho platí, keď vezmeme do úvahy, že na oboch stranách sa armády skladajú z veľkej časti z vojakov mobilizovaných po začiatku vojny, ktorí nemajú perfektný výcvik.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
