Psychologička Natália Schwab Figusch považuje sexting za prirodzený prejav správania mladých, ktorí žijú v prevažne digitálnom svete. Podľa nej ide o instinktívny, zdravý a normálny spôsob vyjadrenia, ktorý nadväzuje na dlhodobú ľudskú potrebu po intimite – aj keď sa odohráva v bezkontaktnom prostredí. Okrem objavovania vlastnej sexuality prostredníctvom explicitnej komunikácie mladí zároveň potvrdzujú svoju identitu, zisťujú, ako sú vnímaní ostatnými, a budujú či udržiavajú vzťahy.
Zároveň však upozorňuje, že aj táto forma komunikácie si vyžaduje určité hranice. Musí byť dobrovoľná a obojstranne súhlasná, pričom by mala rešpektovať určité normy správania. Aj keď je sexting konsenzuálny, u dospievajúcich môže vyvolávať zmiešané pocity – okrem nadšenia či zvedavosti sa môžu objaviť aj pocity hanby, strachu alebo úzkosti.
Psychologička zároveň vyzdvihuje význam otvorenej komunikácie a vzdelávania o súhlase a pravidlách slušného správania v online priestore. Podľa nej práve nedostatok tejto diskusie často predstavuje slabinu v tom, ako dospelí pristupujú k mladým ľuďom.
Ak sexting prebieha opakovane bez súhlasu alebo je nútený, môže sa podľa nej stať nástrojom nátlaku a nerovnováhy moci.
Ako by mali reagovať rodičia?
Andrea Cox, riaditeľka organizácie digiQ, upozorňuje, že prístup k téme sextingu by mal zohľadňovať vek dieťaťa. Deti vo veku 11 až 13 rokov si vyžadujú iné riešenia než tínedžeri vo veku 13 až 17 rokov. V žiadnom prípade však podľa nej nie je efektívnym riešením úplný zákaz sociálnych sietí. Takéto zákazy totiž často vedú len k tomu, že si dieťa vytvorí tajné účty, o ktorých rodičia nevedia, čo znižuje možnosť otvorenej komunikácie.
Pri mladších deťoch odporúča napríklad vytvoriť spoločný profil na sociálnej sieti, aby mal rodič aspoň určitý prehľad o tom, čo dieťa sleduje a zdieľa.
Cox tiež navrhuje, aby rodičia hľadali dôvody, prečo ich dieťa chce byť online. Niekedy ide len o túžbu naučiť sa robiť videá, ako to bolo v minulosti. Ak je to tak, alternatívou môže byť aplikácia na tvorbu videí, ktorá nie je prepojená so sociálnymi sieťami.
V prípade starších detí, ktoré už sociálne siete používajú, môžu rodičia využiť tzv. emoji jazyk ako most k vzájomnému porozumeniu. Cox napríklad odporúča rodičom zapojiť dieťa do výberu emotikonov pri písaní správ, čím sa vytvára priestor pre diskusiu a lepšie pochopenie digitálnej reči mladých.
Zároveň upozorňuje, že dospelí by sa mali snažiť porozumieť spôsobu, akým ich deti komunikujú, aj keď sa im môže zdať nezvyčajný. Napríklad obyčajný usmievavý smajlík môže tínedžera zmiasť alebo dokonca zneistiť, keďže mladí používajú emotikony často iným spôsobom.
Cox zdôrazňuje, že bežné emoji, ktoré dospelí považujú za neutrálne, sú pre mladých nejasné, a skôr reagujú na výstižnejšie a expresívnejšie symboly – napríklad smajlíky, ktoré sa smejú až do sĺz. Emojis by teda dospelí mali vnímať ako určitý cudzí jazyk, ktorým ich deti hovoria omnoho plynulejšie.
