Pre Gruzínsko by bol vstup do Únie výhodný ekonomicky a poskytol by jej aj určité bezpečnostné záruky, EÚ by zase získala strategického partnera ležiaceho medzi Ruskom a Tureckom. Po rozhorení a následnom upokojení konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom v Náhornom Karabachu hrá Gruzínsko tiež veľkú úlohu v ambíciách Únie posilniť stabilitu na južnom Kaukaze.
Cesta do EÚ ale nebude pre krajinu jednoduchá, aj vzhľadom na jej vnútropolitické problémy, a môže sa ťahať niekoľko rokov. Tbilisi bude musieť splniť množstvo podmienok, ktoré sa týkajú napríklad boja proti korupcii, nezávislosti súdnictva i urovnania polarizovanej domácej politiky.
To by mohol byť podľa analytika Gogolašviliho problém vzhľadom na stav demokracie v krajine. „Gruzínsko zaostalo v demokratickom vývoji, čo ukázal aj pokus o prijatie Ruskom inšpirovaného zákona o zahraničných agentoch. Cestu do EÚ brzdí aj nulová politika voči radikálnym protizápadným skupinám, neochota vlády vykonávať dôležité reformy, hlavne v oblasti justície, a samotná oligarchizácia vlády,“ vysvetľuje.
Problematické je aj to, že vládna strana Gruzínsky sen rázne neodsudzuje ruskú inváziu na Ukrajinu, čo zdôvodňuje pragmatizmom. Rozhodla sa preto nepripojiť k sankciám, čím sa stala pre Moskvu jednou z kľúčových brán pre vývoz aj dovoz.
„Vláda sa bráni tým, že odmietla zaviesť sankcie, pretože by to ublížilo gruzínskej ekonomike. A tiež tým, že Rusko okupuje naše územie z 20 percent a nemôže si tak dovoliť ho provokovať, aby zamedzila akémukoľvek preliatiu konfliktu,“ hovorí bývalá gruzínska diplomatka Natalia Sabanadzeová. Lenže tento prístup vlády rozporujú únijní predstavitelia.
O smerovaní krajiny rozhodnú jesenné voľby
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
