Klaudia Jagnešáková sa s rodinou usadila na pravom oravskom ranči, s chovom koní sa zoznámila už vo svojich 10 a dnes učí farmárčeniu aj svoje ratolesti. Deti milujú slobodu, ktorú im ranč dáva, so starostlivosťou o zvieratá prichádza nielen zodpovednosť, ale aj trpezlivosť, a vďaka tomu sa budujú aj bližšie rodinné vzťahy.
Pýtali sme sa na to,
- čomu na ranči venuje najviac času,
- ako na deti vplýva každodenné farmárčenie
- a tiež, čo sa zmenilo po tom, ako otvorili ranč aj pre verejnosť.
Čo vás priviedlo k životu na ranči?
K životu na ranči ma priviedol ocino, ktorý začal s chovom koní, keď som mala cca 10 rokov. Dovtedy sme mali vždy len psa.
Ako vyzerali vaše prvé mesiace? Na čo ste si najťažšie zvykali?
Od prvého koňa na záhrade k 40, o ktoré sa staráme dnes, sa toho zmenilo veľa. Najťažšie bolo zvyknúť si na povinnosť chodiť každé ráno a večer kydať, keď sme nešli do školy. (smiech) Mňa to celkom bavilo, ale v puberte, keď som chcela ísť večer von, tak som z toho ráno nebola taká nadšená. Dnes je tej práce síce omnoho viac, ale práve vďaka tomu máme väčší tím ľudí a prácu si vieme podeliť.
40 koní, to znie ako poriadna fuška. Ako zvládate financovanie?
Nie všetky kone sú naše. Svojich máme cca 20 a ďalších 20 je u nás v ustajnení alebo tréningu. Začiatky boli náročné a ocino financoval ranč vďaka druhej práci. Buduje ho už vyše 20 rokov a my začíname pomáhať. Ustajnenie, jazdecké kurzy pre verejnosť a ubytovanie vedia už teraz s financovaním ranča pomôcť. Keďže chceme ranč stále posúvať vpred, všetko sa väčšinou hneď aj minie.
Aké najvýraznejšie zmeny vám farmársky život priniesol?
Priniesol nám do života veľa radosti a dobrých ľudí. Na ranči máme za tie roky už takú svoju druhú “konskú rodinu”. Zvieratá nás stále niečo učia, napr. trpezlivosti. Zároveň si človek viac uvedomuje cyklus života a to, že nič netrvá večne. Hlavne nie poriadok. (smiech) A mne sa ešte páči aj to, že sme vďaka tomu častejšie spolu.
Ako by ste opísali svoj bežný pracovný deň?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)