Neviem, ako sa to stalo. To sa vyšetruje. Bola to v podstate správa mojej kolegyne, ktorú písala na urgente, keď pacienta prijímala, a potom s ním išli na vyšetrenie ako CT a na ďalšie procedúry, ktoré sa konali. V tom čase miestnosť, kde bola správa písaná, ostala opustená.
Niekto to musel odfotiť z obrazovky a dať si enormnú námahu to pustiť ďalej.
Zmenilo to, že ste premiérovi zachránilo život, pohľad na Roosveltovu nemocnicu v Banskej Bystrici?
To, že to zmenilo imidž nemocnice k dobrému, to je pravda. I keď si nemocnica dlhodobo vytvára nejaký imidž, dlhodobo dosahuje nejaké výrazné úspechy, či už to je v transplantačnom programe, v ekmoprograme, v maxilofaciálnom, v chirurgickom, neurochirurgickom.
Rooseveltova nemocnica má svoju históriu a má za sebou výsledky. Toto nám možno len pomohlo sa viacej zviditeľniť a opäť si to pripomenúť. Našťastie to dopadlo tak, ako to dopadlo.
Spravili by ste niečo inak, ako ste spravili? Alebo všetko by ste spravili presne tak, ako ste sa rozhodli v danej sekunde, minúte?
To sú ťažké otázky. Tým činom, že to dopadlo dobre, tak môžem povedať len to, že asi by sme postupovali rovnako.
V súčasnosti ste s premiérom v kontakte?
Boli sme v kontakte. Pán premiér nás pred dvoma či tromi týždňami pozval na slávnostný obed na Úrad vlády SR. Pozval v podstate najbližší tím, čo sa o neho staral.
Keď od nás odchádzal, tak nám tvrdil, že tu nás musel počúvať on, lebo on bol pacient a my sme tam šéfovali. Povedal však, že nás pozve na úrad vlády, kde je šéfom on, a tam budeme musieť počúvať my jeho.
Tak sme sa zúčastnili takého príjemného posedenia, slávnostného obedu, porozprávali sme sa a on nám ešte raz poďakoval.
Aké je to vidieť pacienta, ktorého ste zachránili?
Pre nás, čo robíme intenzívnu medicínu, to je také požehnanie vidieť pacienta, ktorého sme zachránili. My totiž tých pacientov, aj pri tom množstve, čo ich zachránime, veľmi nevidíme.
Oni sú väčšinou u nás v umelom spánku, alebo bojujeme o ich život, a keď sa ich stav zlepší, tak prechádzajú na nejaké iné oddelenie, kde sa už o nich postarajú. Na nás vlastne zabudnú, lebo o nás nič nevedia.
Občas sa nám stane, že po pár mesiacoch nás príde nejaký pacient pozrieť a poďakovať, a to je pre nás to najkrajšie, čo v medicíne môže byť.
Povedal vám pán premiér osobne niečo, čo vám možno i zarezonovalo?
Áno, vrúcne nám poďakoval.
Keď sme ho odvážali od nás do domácej starostlivosti, tak ja som ho už viezol na vozíku ku vrtuľníku. On ma však poprosil, či by sme sa nemohli vrátiť naspäť na oddelenie. Vtedy som spozornel, čo sa ide diať, a nevedel som, čo bude. Vrátili sme sa a pán premiér, ktorý sedel v kresle, sa celému personálu, ktorý tam vtedy slúžil, poďakoval za starostlivosť, kým bol naším pacientom. Až potom mi dovolil ho odviezť do vrtuľníka.
To bolo pre mňa prekvapujúce. A aj pekné.
Ako spolupracujete s lekármi, ktorí sa o neho starajú v Nemocnici sv. Michala?
Predtým, ako mal pacient od nás odísť, som poprosil kolegu, ktorý preberal zodpovednosť za starostlivosť v Nemocnici sv. Michala, ktorá je vlastne nemocnica určená pre ústavných činiteľov, aby k nám prišiel. Pozval som ho ku nám na kliniku, aby sme sa porozprávali, aby si pozrel pacienta. Aby to nebolo len také strojové, že si prečítal nejakú správu.
Ostal prekvapený trošku, ale došiel. A my sme si zasadli celé to konzílium.
Veríte tomu, že premiér Robert Fico sa môže dostať do takej kondície, v akej bol? Je to vôbec možné z toho medicínskeho pohľadu alebo tam budú nejaké trvalé následky?
Tomu, čo verím ja, je nepodstatné. To závisí od pacienta samotného. To ukáže až čas. A uvidíme, či budú nejaké následky.
Týka sa to najmä bedra, ktoré bolo zranené. Ako sa to bude ďalej vyvíjať, to ukážu až ďalšie vyšetrenia a čas.
Má pán premiér pre vás nejakú vnútornú silu? Nejakú špeciálnu, ktorá pomáhala v tom, aby to dopadlo tak, ako to dopadlo? A čo môže byť možno inšpiráciou aj pre ďalších pacientov, ktorí sa dostanú do nezávideniahodnej situácie a vyskytnú sa možno v nemocnici?
Ja nie som až taký veľmi podstatný na tejto zemi, aby som vedel rozlišovať, kto má akú vnútornú silu.
Ale treba povedať jednu vec, že sa stretávame s pacientami, ktorí majú rovnaké zranenie. My im poskytujeme rovnakú starostlivosť. Snažíme sa, aby bola najlepšia, akú im vieme poskytnúť. A jeden sa z toho dostane a druhý nám zomrie. Nie úplne tomu rozumieme, ale strašne veľa záleží na tom, ako ten pacient chce. A či vôbec chce.
Máme pacientov, ktorí sa napriek našej snahe opustia a už s tým pri všetkej úcte nevieme spraviť nič. Vnútorná sila u tohto pacienta bola enormná.
Pán premiér je v domácej liečbe už niekoľko desiatok dní. Môžeme povedať, že je to normálny čas pri takomto stave?
Na toto sa nás tiež pýta veľa kolegov a aj ľudí z médií. Ja by som sa chcel pristaviť pri jednej veci. Čo znamená domáca liečba? Lebo nie všetkým slovám, ktoré používame, rozumieme.
Domáca liečba je už teraz v zahraničí normálne nasledujúca liečba, keď pacient odchádza z nemocnice. Tam v nemocnici strávi akurát ten operačný výkon do stabilizácie vitálnych funkcií a potom je presunutý niekde vedľa nemocnice do hotela, kde žije, funguje a do nemocnice chodí na vyšetrenia a odbery. A keď je všetko v poriadku, tak po niekoľkých dňoch príde na poslednú vizitu, vypíšu sa papiere a odchádza domov.
Takto to funguje v mnohých krajinách smerom za rieku Moravu. Domáca liečba neznamená to, že prídete domov a idete hneď na záhradku okopávať zemiaky alebo umývať okná. Domáca starostlivosť znamená to, že ste v mieste, kde sa cítite komfortne. Rovnako to bolo aj u pána premiéra, kde z domáceho prostredia dochádzal na vyšetrenia do Nemocnice sv. Michala, kde absolvoval aj rehabilitáciu a vracal sa späť tam, kde sa cítil komfortne.
To je celé. Čiže je to aj o tej psychike, aby sa človek cítil lepšie, asi mu je lepšie v domácej liečbe ako v nemocnici. Komu je lepšie v nemocnici ako doma, povedzte mi. Možno nám lekárom, čo tam chodíme, ale aj to si nemyslím.
Tých 16 dní je pre niekoho dostatočných a pre niekoho nie. To závisí od zdravotného stavu pacienta. My by sme pacienta od nás neprepúšťali, keby sme si neboli istí, že je jeho stav stabilizovaný a že môže ísť do takejto starostlivosti. A u premiéra už vôbec nie.
Všetky tie polemiky, ktoré okolo tohto panujú, sú úplne zbytočné.
