To neviem posúdiť. Ale to, čo môžem vyjadriť a posúdiť, je, že tu sa dostávame do veľmi vážnej témy. Dokonca počúvam aj výroky o „absolútnej slobode slova“. Neexistuje absolútna sloboda slova. Napokon sám autor tohto výroku – Robert Kaliňák – je súčasťou veľkej kontroly slobody slova, špeciálne na sociálnych sieťach.
Čistia ich od všetkých tých, ktorí schvaľujú vraždu, od šírenia nenávisti, útokov na médiá, ale aj opozície a podobne. Sloboda slova má svoje hranice. Jednoducho preto, niežeby som si ich ja vymýšľala, ale preto, že tých práv máme celé spektrum.
Sloboda slova je jedna zo slobôd a jedno z našich práv, ktoré ale nemá vyššiu kvalitu ani vyššiu úroveň, ako má základné právo, a to je právo na život, ktoré je nespochybniteľné. A právo na život v sebe zahŕňa aj právo na súkromie, právo na ochranu osobnosti. Limitom slobody slova je ochrana súkromia a osobnosti. Práva sa navzájom limitujú.
Nemôžem si uzurpovať nejaké právo na úkor iného človeka a ubližovať mu. V podstate by sme to mohli zjednodušiť – sloboda jednotlivca sa končí tam, kde začína sloboda druhého jednotlivca.
Nemôžeme povýšiť jedno právo nad iné právo. Kde by sme skončili? V džungli? V sparte, kde budeme strieľať tých, ktorí mi nevyhovujú? Mali sme to, priniesol to fašizmus, nacizmus, komunizmus. Kto nesúhlasil, bol odstránený.
To nie je prejavom demokracie a súčasťou demokracie. Takže sociálne siete bez regulácie na spôsob ochrany práva osobnosti a jeho práva na život neprinášajú viac slobody. Naopak, prinášajú do spoločnosti nevraživosť, násilie, rozbitosť a nenávisť.
Navyše tie bubliny sú také znepriatelené, že navzájom nekomunikujú. Oni nemajú priesečníky. A to je najväčšia tragédia. Spoločnosť, ktorá prestane sa navzájom rozprávať, zahynie.
Nebolo toto dôvodom, prečo vznikla tá polarizácia, prečo ľudia začali hľadať tú alternatívu kade-tade po internete z neoverených zdrojov? Možno tam našli svoj názor, s ktorým sa dokázali stotožniť, keďže „mainstream“ im ho neponúkal, dokonca ich zosmiešňoval.
Neviem, či sa dá zovšeobecniť, že ich zosmiešňoval. Ja sa priznám, že aj u mňa nejaká veta vyvoláva úsmev na tvári a v prvom momente fakt neviem, ako mám reagovať. Či si robí žart zo mňa ten človek, lebo prvé mi napadne, že to nemôže myslieť vážne.
Poznanie a akýkoľvek rozvoj je založený na tom, že sme schopní zdieľať poznanie iných a zdieľať aj poznanie z minulosti. Neexistuje v tomto bod nula, ale ani ten limit na záver, lebo poznanie nemá koncovku.
A zrada vo vedeckom poznaní je, že to, čo včera platilo, zajtra vážne nemusí platiť. Pretože sa to poznanie veľmi radikálne vyvíja, ale prináša obrovské veci. Keď si uvedomíte, kam postúpilo zdravotníctvo – od ťažkej operácie srdca s rozbitým hrudníkom po dnešné transplantácie, k novým liekom, k novým diagnostikám.
Toto poznanie prináša zľahčenie práce. Tú namáhavú, šialenú prácu už dnes vedia nahradiť veľmi sofistikované stroje. Poľudšťuje to, zjednodušuje to každodenný život. Ale to bez vedy nejde. A bez poznania to nie je možné. Takže prijať vetu, že áno, dnes nám poznanie ponúka takúto odpoveď, neznamená, že zajtra-pozajtra sa to poznanie posunie o krok ďalej.
Tam bol ale problém, že keď sa zmenila situácia, tak sa to až tak nekomunikovalo. Ľudia si preto povedali – aha, ja som to hovoril, ale o tom už neinformujú.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
