Prečo teda počúvame na populizmus a nenávisť a na neistotu či strach? Chceme sa stotožniť s tým, že to, čo prežívame, je naozaj pravda a nechceme počúvať tie riešenia, ale chceme počuť, ako sa máme zlé, ako nám je krivdené a podľa toho sa rozhodujeme vo voľbách, alebo prečo?
Otázka prečo je ťažká, a nie je jedna príčina. Jednu príčinu vidí len ten, kto to personifikuje cez vinníkov. Jedni cez Putinovcov, druhí cez Šorošovcov a podobne, čo je totálny nezmysel. Väčšiu hlúposť som v živote nepočula.
Vždy hľadáte, či nie je možné tú vinu od seba dostať preč a oslobodiť sa od spoluzodpovednosti a zodpovednosti. Je to prirodzené a ľudské. V politike je to deštruktívne a vedie to k totálnemu chaosu a rozbitiu spoločnosti až jej radikalizácii.
Máme aj v našom príbehu radikalizácie prípadov až príliš veľa. Od vraždy Remiáša cez vraždu študenta Tupého a vraždu Janka Kuciaka a jeho partnerky skrz vraždy pred Teplárňou a tak ďalej. Príliš veľa radikalizácie.
Demokracia stojí na dvoch nohách. A tá jedna noha je užitočnosť. Musí byť užitočná v každodennosti, inými slovami, demokracia má mať sociálno-ekonomický rozmer. A my od minimálne roku 2013-2014 stagnujeme. Dostali sme sa za ten 30-ročný vývoj zo štvrtej ligy do prvej ligy najúspešnejších 25 % krajín. Ale v tej prvej lige prehrávame všetky zápasy. Obsadzujeme poslednú priečku a hrozí nám, že z nej vypadneme.
Každým dňom sa spoliehame, že tí protihráči budú slabší ako my. To nás zachraňuje z vypadnutia. Sociálno-ekonomicky sa nám hlboko nedarí minimálne 10 rokov nedarí.
Výkonnosť našej ekonomiky je hlboko podpriemerná. Produktivita práce je o 30 % nižšia, ako je priemer OECD. To sa prejavuje v priemere o 30 % nižšími platmi. To sa prejavuje v kríze životných nákladov. A to sa prejavuje v tom, že dve tretiny populácie s podpriemernými príjmami majú problém s prežitím a zabezpečením každodenného chodu domácnosti.
Veľmi veľa ale spôsobila aj pandémia, keď boli zatvorené obchody, ľudia nemohli pracovať. A vojna tiež.
Veď pandémia nebola len na Slovensku. Pandémia zasiahla celý svet. Zavreté Taliansko dokonca najviac.
Všetko bolo zavreté. Ekonomika bola vypnutá oveľa dlhšie.
Len prečo práve Smer oslovil ľudí, ktorí boli hlboko sklamaní?
Smer nezvládol výkonnosť ekonomiky. Ekonomika klesá, stagnuje a riešia to sociálnymi balíčkami. To rezonuje.
Neviem vyriešiť systémovo dôchodky, alebo nechcem. Tak to riešim nárazovo sociálnymi balíčkami typu 13. dôchodok. A nikto sa nezamýšľa, aký je hlboko nespravodlivý, lebo, prepáčte, neviem si naplánovať, že zomriem v januári. Čiže rýchle nesystémové a jednorazové riešenia, ktoré viete predať, odkomunikovať. Rezort práce za Smeru robí systém sociálnych balíčkov, ktorým hasí tie najväčšie požiare, ktoré máme z hľadiska prežitia. Ale neprináša žiadne riešenia, ktoré potrebujete urobiť, lebo jediné riešenie je zvýšenie príjmov.
Žiadne iné riešenie nemáte, lebo na to nadväzujú odvody, na to nadväzujú dane, čiže koľko máte peňazí na zdravotníctvo, školstvo, cesty, kanalizáciu a tak ďalej. Tam je gro problému. Ale je prehlušené sociálnymi balíčkami.
Apropo, o podobné sa pokúsil Matovič „atómovkami“. Zadlžil nás po uši. Nič moc nevyriešil, pretože do jedného vrecka peniaze vložil a z druhého vrecka ich vyberal, preto samosprávy musia zdražovať a zvyšovať dane či sociálne služby, lebo im to skrátilo rozpočty.
To už mu však ľudia neverili, pretože boli zatvorení doma, videli tie hádky, už ho mali jednoducho „plné zuby“. Tá spoločnosť bola veľmi nahnevaná.
Prečo si my nekladieme otázku, že prečo bezprecedentné zvýšenie rodinných prídavkov, ktoré Smer nikdy neurobil, u ľudí nezarezonovalo ako sociálny balíček, ale keď to urobí Smer, tak to zarezonuje a pritom prerozdelí oveľa, oveľa menej peňazí? Toto je základná otázka.
Odpoveď na túto otázku musíme hľadať v štýle politiky. Štýl politiky, ktorý tu presadzuje Smer od svojho začiatku, je nesmierne deštruktívna, veľmi osobná útočná politika. Je to tá klasická politika – vytvorím nepriateľa, ale buď reálneho, alebo si ho vymyslím, útočím na nepriateľa a potom riešim problém, ktorý som sám skonštruoval. A podhadzujem témy, prehlušujem reálne témy tými, ktoré spoločnosť rozdeľujú a polarizujú. A strašia.
Hneď po parlamentných voľbách sme tu mali prezidentskú kampaň a prezidentské voľby, kde zvíťazil Peter Pellegrini.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
