Slovensko je rozdelené tak ako nikdy predtým. Začalo sa to počas pandémie, pokračovalo vojnou na Ukrajine a polarizáciu nezastavil ani bezprecedentný útok na predsedu vlády. Kam naša spoločnosť smeruje a čo je liekom na jej uzdravenie? Reláciu Sadnite si, prosím tentoraz navštívila bývalá predsedníčka vlády a sociologička Iveta Radičová.
Vráťme sa ešte k minulému roku k predčasným parlamentným voľbám. Prečo vyhral práve Smer-SD? Prečo nie iné strany, ktoré tak veľmi neútočili, ale možno ponúkali konštruktívnejšie riešenia?
To, ako porozumieme stavu dnes, sa odvíja od toho, kedy začnete písať ten príbeh. Bezprecedentná polarizácia, ktorú teraz zažívame, bola rovnako bezprecedentná pri rozdeľovaní štátu v rokoch 1992-1993. Bola sprevádzaná množstvom veľmi agresívnych protestov, spoločnosť bola rozbitá, rozdelená, konflikty boli doslova až fyzické. Polarizácia nie je nový jav, a už vôbec nie je jediný jav, ktorý by sprevádzal vývoj Slovenska.
Zažili sme štyri obrovské recesie, ale veľmi hlboké a vážne. Dve sme si zapríčinili úplne sami – vládli sme si sami, sami sme si ich zapríčinili. Dve boli dôsledkom vonkajších faktorov. Tie dve vnútorné boli začiatkom 90. rokov, a to pre neovládanú, neregulovanú liberalizáciu cien, následný šok a nástup vysokej miery nezamestnanosti. Rovnako bola v spoločnosti prvá obrovská skupina porazených a hlboko sklamaných z transformácie v roku 1989.
Tam nastal ten prvý obrovský šok a priepasť v očakávaniach. Tá druhá recesia, tú sme si spôsobili už v samostatnom Slovensku. Bolo to obdobie takzvaného mečiarizmu, keď v 1998 prevzala ministerstvo financií pani Schmögnerová za SDL s vetou: „Robme dačo, na štátnom účte je 2 000 dolárov“.
Slovensko bolo blízko krachu. A krachovali aj banky, firmy boli sprivatizované. Vykonalo sa konkrétne 1 640 privatizácií, ktoré všetky boli na priamo pridelené. A s totálnym pádom nezamestnanosť vyskočila na vyše 20 %. Rezešovci na miesto ozdravenia fabriky kúpili futbalové mužstvo Sparta Praha a do toho bolo nutné zaviesť naozaj krízový manažment. Pozvali sme manažéra pána Eichlera, ktorý postavil VSŽ na nohy z totálneho krachu. S jej krachom by padol celý východný región.
Išlo o druhý totálny a katastrofálny pád. Označovali nás ako „čiernu dieru Európy“, lebo to nebol len ekonomický, ale totálny krach právneho štátu. Zlyhaním bolo aj nevybudovanie demokratických inštitúcií a odsunutie prístupových rozhovorov do EÚ. Všetci sa nám vzďaľovali z transformujúcich sa krajín – Česko najviac.
V roku 1998 sa vymenili vlády. Nastúpilo širokospektrálne SDK, ktoré bolo objatie zľava-doprava. Urobili sa prvé záchranné kroky a zásadné reformy, aby sme dobehli zameškané. No podarilo sa. Naštartovala sa ekonomika, začala sa znižovať nezamestnanosť. Rozbehli sme sa.
V 2006 som bola v druhej Dzurindovej vláde, mala som tú česť byť ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny s permanentným označením od Smeru-SD ako sociálny netvor v sukniach. Stojím si za reformou rodinnej politiky, reformou zamestnanosti, sociálneho poistenia, aj za reformou sociálnej pomoci. To boli veľké zásahy do sociálneho systému. Spolu so známou daňovou reformou tzv. rovná daň, ktorá reštartla Slovensko.
Ledva sme sa nadýchli a v 2004 slávnostne vstupujeme na základe referenda do Európskej únie. Vstupujeme do Európskej únie spolu s ostatnými štátmi. A od roku 2006 sme postupne vstúpili do jednej z najväčších ekonomických a finančných kríz s nástupom okolo roku 2008. Krachol Lehman Brothers USA, totálne krachovali ekonomiky a finančné sektory. Bola to jedna z najväčších finančných kríz, ekonómovia tvrdia, že svojím rozsahom, hĺbkou a zásahom dokonca väčšia ako hospodárska kríza v 1930.
V 2009 sme prijali euro a zobudili sme sa do finančnej krízy s novou menou. Ďalšia recesia, veľmi vážna, súvisela s opäť narastajúcou nezamestnanosťou a nutnosťou riešiť deficit verejných financií.
To bolo hlavné zadanie pre našu vládu. A najmenej sa o ňom hovorí. Vyše 8 % deficit sme za rok aj dačo zrazili na polovicu. Reštartli sme zamestnanosť, znížili o vyše 1 percentuálny bod nezamestnanosť a naštartovali programy aktívnej politiky trhu práce.
Následne nastupuje obdobie pádu vlády v 2011. Potom vstupujeme do ďalšieho obdobia možno trochu nádychu, no prichádza pandémia. Prichádza vojna na Ukrajine. Energetická kríza. Kríza životných nákladov.
Štyri takéto hlboké recesie, ako sa ľudovo hovorí – je veľa i na koňa. Ide však o to, aké máte stabilné vlády, a hlavne, aké máte pevné inštitúcie a aký štýl vládnutia si zvolíte. Či tie situácie využívate na šírenie strachu, na politiku hľadania nepriateľa, na politiku šírenia nenávisti, keď prstom ukazujete na tých druhých a nasadzujete im diabolskú hlavu alebo volíte štandardnú politiku kontinuity riešení, nevymieňate politický diskurz za politické vulgárne osočovanie a osobné útoky a zabezpečíte istú nevyhnutnú kontinuitu v riešeniach. Žiadne takéto hlboké riešenie totiž nemôžete zvládnuť robiť za jedno volebné obdobie.
To je celý príbeh. A tá polarizácia sprevádza každú tú krízu, ktorá prichádzala. Mali ste provaxerov, antivaxerov, proukrajinský postoj, proruský postoj. Tých polarizácií je nakopených nesmierne veľa.
To, čo je nové v súčasnosti, je, že opakované krízy a nezvládnutie kríz, nedostatočné odpovede a riešenia otvorili priestor pre nástup ľavicového a pravicového populizmu. Spomeňme si na pandémiu. Lekárom a vedcom sme najprv tlieskali. Kým politici neukázali prstom na vedcov ako vinných, kým sa neozvali hlasy, ktoré spochybnili všetko vedecké poznanie, čo sa týka pandémie a podobne.
Treba ale povedať, že tu chýbala aj diskusia. Prečo však zvíťazil Smer-SD? To, čo ste tu teraz pomenovali, ukazuje na to, že sme ako spoločnosť nikdy neboli úplne spokojní, lebo stále sme museli riešiť nejaké krízy.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
