Vzdušná akrobatka, multicirkusantka, choreografka, choduliarka aj učiteľka Helena Škovierová vedie úplne prvú cirkusovú školu na Slovensku. Odmalička túžila po vlastnom cirkuse a okrem toho, že si v súčasnosti plní detský sen, je dôkazom toho, že aj bez cirkusových koreňov a v necirkusovej krajine si umenie moderného cirkusu dokáže nájsť svoje miesto.
Na vysokej škole študovala bábkoherectvo a po tom, ako ju očaril moderný cirkus, nezaháľala a začala sa v ňom zdokonaľovať aj v zahraničí. Odhodlanie prerástlo až do vzniku cirkusovej školy CirKusKus, v ktorej dnes vyučujú profesionálni cirkusanti, majstri ohňa, akrobati či choduliari. Niekedy pracujú aj viac ako 12 hodín vkuse a okrem samotného vystupovania majú na starosti napríklad aj šitie kostýmov či opravu cirkusového náradia.
Čo vás priviedlo k cirkusovému umeniu? A prečo ste sa rozhodli založiť cirkusovú školu?
Cirkus bol mojím detským snom. Keď som bola malá, plánovala som, ako si raz založím cirkus a nútila som všetkých naokolo, aby so mnou skúšali akrobatické kúsky a nacvičovali cirkusové predstavenia. Myslela som si, že môj sen nie je realizovateľný, keďže som sa nenarodila v cirkusovej rodine, preto som naň aj postupne zabudla. Na vysokej škole som študovala bábkoherectvo a objavila som nový cirkus, v ktorom sa spája cirkusové a divadelné umenie a cirkus sa tak stáva vyjadrovacím jazykom umelca. Bola to láska na prvý pohľad a tak som sa rozhodla ísť dobrovoľníčiť do cirkusovej školy a priučiť sa cirkusu viac. Zakotvila som na deväť mesiacov v Estónsku, odtiaľ som pokračovala do Holandska, kde som bola tri mesiace.
Medzičasom ma kontaktoval kamarát, tiež bábkoherec, s nápadom založiť divadelno-cirkusovú školu a učiť deti. Ja som sa toho hneď chytila. V Holandsku som bola na celoeurópskom stretnutí cirkusových pedagógov a všetkým som porozprávala, že na Slovensku ideme zakladať prvú cirkusovú školu. No, a toto bol pre mňa akýsi záväzok. Aj keď spomínaný kamarát nakoniec nemal toľko času, aby s nami školu naplno rozbiehal, zoznámil ma s ľuďmi, s ktorými sme postupne začali tvoriť CirKusKus.
Ako sú na Slovensku vnímaní cirkusanti? Máme sa čo učiť zo zahraničia?
Na Slovensku nám chýba cirkusová tradícia, nemali sme tu cirkusové rodiny ako napríklad v Česku. Cirkusy, ktoré sem chodili, boli zahraničné, takže vznik nového cirkusu alebo cirkusovej pedagogiky (mládežníckeho cirkusu) išiel bez tejto kontinuity veľmi ťažko. Ľudia si cirkus zásadne spájajú len s tým tradičným, často sa nás pýtajú, či máme aj zvieratá. Stále je pred nami dlhá cesta a veľa osvety, kým si ľudia zvyknú, že cirkus môže byť aj umeleckým prostriedkom, ktorý dokáže spracovávať aj náročné témy. Takisto cirkus môže byť veľmi účinným prostriedkom pri práci s rôznymi sociálnymi skupinami.
V zahraničí má cirkus úplne inú pozíciu. Najmä v západnej Európe a v Škandinávii je nový cirkus veľmi rozšírený. Nachádza sa tam veľké množstvo cirkusových škôl pre deti, amatérov aj profesionálov. Vo Francúzsku má súčasný cirkus napríklad aj štátnu podporu. Takže áno, máme sa veru čo zo zahraničia učiť, aj preto sa snažíme byť súčasťou rôznych medzinárodných vzdelávacích programov.
Aký je rozdiel medzi akrobatom a cirkusantom?
Akrobacia je len jedna oblasť cirkusu, napríklad žongléri či equilibristi. Nie každý akrobat musí byť nevyhnutne cirkusový. Mnohí sa venujú športovej akrobacii a s akrobaciou súťažia, nezameriavajú sa na vystupovanie a umeleckú stránku.
Ako vyzerá bežný pracovný deň cirkusanta? Existuje u vás akási pracovná doba?
Myslím, že na rozdiel od človeka, ktorý má pevnú pracovnú dobu a podobné pracovné zadania, máme robotu výrazne menej rutinnú, chaotickejšiu, ale aj pestrejšiu. Samozrejme, máme aj pevné rozvrhy – hodiny, ktoré učíme. Okrem toho však aj vystupujeme, robíme všetky možné, organizačné aj administratívne úkony, alebo napríklad šijeme kostýmy, vyrábame alebo opravujeme cirkusové náradie. Často máme vystúpenia cez víkend a počas týždňa učíme, preto sa nám niekedy zdá, že naša pracovná doba sa vôbec nekončí.
Kedy majú cirkusanti najviac roboty?
Najťažší mesiac je pre nás jún. Najmä okolo dňa detí máme najviac vystúpení, a zároveň je to koniec školského roka, kedy máme záver kurzov, pripravujeme letné tábory a vždy sa pritrafí ešte niečo, s čím nepočítame.
Robia aj cirkusanti nadčasy?
Ja mám pocit, že robím nadčasy, keď pracujem dvanásť a viac hodín, čo sa veru občas stáva. Keď máme vystúpenie ďaleko, musíme skoro vstávať, všetko nachystať, počas dňa máme niekoľko vystúpení, potom ešte cestujeme domov a po polnoci vykladáme veci zo skladu, lebo ďalšie ráno musíme vrátiť auto.
Oheň, výšky či chodenie po lane sú v cirkuse na dennom poriadku. Čo si teda vy predstavujete pod adrenalínom?
Mne sa zvýši adrenalín, keď tesne pred vystúpením zistíme, že sme zabudli na niečo dôležité. Takisto vtedy, keď priestor, v ktorom vystupujeme, má iné parametre, ako sme mali dohodnuté a potom musíme narýchlo hľadať riešenie.
Je práca v cirkuse skutočne taká nebezpečná ako vyzerá?
Isté riziko tam je vždy, ale práve preto musíme dodržiavať veľmi prísne bezpečnostné pravidlá. Snažíme sa naozaj neriskovať, mať aj náročné triky dobre zvládnuté a vedieť, čo sa potenciálne môže stať a ako sa v takej situácii zachovať.
Na akú zatiaľ najnebezpečnejšiu situáciu si spomínate?
Popravde, ja za najnebezpečnejšie z toho, čo robím, považujem šoférovanie, a to najmä, keď som unavená po celodennej robote. V cirkuse mám paradoxne pocit, že mám veci viac pod kontrolou ako na diaľnici.
Je všetko, čo predvádzate, naplánované alebo zvyknete aj improvizovať?
Hoci sa snažíme veci naplánovať, veľmi často musíme improvizovať. Neraz sa nám stane, že musíme na poslednú chvíľu vymyslieť nejaký plán B, napríklad v prípade, keď organizátor sľúbil väčší priestor a my sa musíme vtesnať na polovicu. Potom musíme zmeniť čísla, ktoré sme mali pripravené.
Pamätám si, ako sme raz na Silvestra museli asi za hodinu vyskladať úplne iný program, pretože to, čo si objednali, nebolo možné v tom priestore spraviť. Zloženie divákov bolo taktiež iné ako nám pôvodne hovorili, takže sme sa museli prispôsobiť. Flexibilita je trochu naša špecialita, hoci sme radi, keď ju príliš často nemusíme zapájať.
Čo dokáže cirkusanta vystresovať?
Zabudnutý kostým. (smiech)
Aké najväčšie benefity prináša práca v cirkuse?
Určite to, že sa nemôžeme sťažovať na nedostatok pohybu. Ďalej je to kreatívna práca, pri ktorej sa rozhodne nenudíme a veľkou výhodou je, že energiu, ktorú do roboty vkladáme, dostávame často od ľudí naspäť. Či už po vystúpení od divákov, alebo keď nás po hodine príde objať dieťa.
Ako sa vaše cirkusové znalosti prenášajú do bežného života?
Už som maľovala steny na chodúľoch a dokázala som sa vyšplhať na nedostupné miesta. Napríklad som sa kolegovi postavila na plecia, aby som dočiahla veci, ktoré boli privysoko.
