Rodičia sú aj pohodlní a chcú mať pokoj. „Dám ti hotové riešenie a idem si robiť svoje. Mám počítač, mám mobil a kopu práce alebo nemám na to čas, alebo sa mi to nechce riešiť, tak ponúknem hotové riešenia a mám pokoj.“
Je to niečo, ako keď namiesto výchovy dám dieťaťu mobil namiesto toho, že večer porozprávam rozprávku. Na mobile máme tisíc aplikácií, že každý večer ide iná rozprávka a dieťa zaspáva s mobilom. Chýba tam mamka, ktorá pohladká, ktorá sedí pri postieľke, lebo dieťa má úžasnú rozprávku z mobilu a matka je hviezda, ktorá svojmu dieťaťu poskytne takýto servis.
Hovorili ste o sebapoškodzovaní, môžeme to nazvať aj volanie o pomoc? Chcú mladí ľudia, aby sa im na to časom prišlo alebo nie?
Mladí ľudia to málokedy prekryjú, aby si to rodič nevšimol. Je to volanie o pomoc, aj keď nie možno o záchranu života, ale „prosím, všimni si ma, ja som tu“.
Môže byť dieťa, ktoré sa navonok prejavuje, že je veselé, nemá absolútne žiadne problémy, a nakoniec zistíme, že sa chcelo pomaly zabiť? Alebo sa necíti dobre vo svojom tele, necíti sa dobre celkovo?
Áno, máme veľa maskovacích prejavov, kedy dieťa naozaj zahrá všetko a má pocit, že rodič nie je ten, komu môže dôverovať, že rodič mu neposkytne pomoc, rodič ho často vysmeje, zahriakne alebo povie, že to je blbosť alebo neprijme to, čo dieťa hovorí. Dieťa potom maskuje, prekrýva, nájde si možno nejakého priateľa alebo nikoho, a potom prichádzajú samovražedné pokusy.
Ako vedia v tomto pomôcť učitelia?
Máme veľmi veľa vnímavých a šikovných učiteľov, ktorí si všimnú, že dieťa má nejaký problém. Na druhej strane máme veľa učiteľov, ktorí nevidia ani najkrutejšie šikany, pretože ich pripisujú svojmu zlyhaniu a cítia sa zodpovední a nechcú byť zlí. Tvária sa alebo bagatelizujú, že je to len blbosť, nič sa nemohlo stať.
Prístupy sú rôzne, ale máme aj citlivých učiteľov, ktorí vedia zareagovať, vedia si pozvať rodiča. Na druhej strane nie každý rodič je ochotný toto prijať. Je možno potrebné vyhľadať aj školského psychológa, treba takúto vec citlivo riešiť. Niekedy stačí, že si dieťa vytvorí pekný vzťah s učiteľom a ten vie veľa vecí zastaviť.
Čo mňa privádza do zúfalstva, sú poruchy stravovania, že často prvým, kto to spozoruje, je učiteľ. Dieťa sa vyzlečie na telesnej výchove a telocvikár vidí, že je len kostra a rodič si nič nevšimne. Myslím, že by sme mali tomu venovať trošku viac pozornosti.
Ako veľmi dokáže naštrbiť detskú psychiku, keď je dieťa šikanované?
Veľmi, určite veľmi. Aj šikana má rôzne formy a spôsoby. Veľmi často je dieťa vysunuté z kolektívu, vysmievajú sa mu, odmieta s ním komunikáciu celá trieda, to dieťa sa tam necíti dobre. Môže to byť len jeden alebo dvaja, ktorí šikanujú každého. Dieťa odmieta chodiť do školy, je depresívne, zmení svoje správanie, že je rovnako agresívne a nepríjemné, len aby ukázalo, že sa nebojí.
To, že dieťa zoberiem na inú školu, nestačí, pretože sa už naučilo správať ako obeť a tá forma správania aj na ďalšej škole len podnieti tých, ktorí prídu. Pokiaľ sa dieťa nenaučí vedieť brániť a postaviť sa tomu, kto šikanuje, tak sa bude trápiť ďalej. Na druhej strane je potrebné pracovať aj s tým, kto šikanuje, čiže aktér šikany s jeho rodinou.
Často sú to deti, ktoré bývajú doma týrané, veľmi trestané.
Čiže si to nejako kompenzujú?
Áno, odovzdávajú správanie ďalej, je to naučené správanie. Dieťa je obrazom, zrkadlom svojho rodiča. Správa sa tak, ako sa správa jeho rodič, kopíruje jeho zvyky.
Ako prežívajú tí, ktorí šikanujú, moment šikany? Či si uvedomujú, že ubližujú niekomu? Prípadne, čo sa môže diať vo vnútri takéhoto človeka?
Deti, ktoré sú naučené na takéto správanie, pre nich je to úplne bežné, ani to tak neriešia a mnohí majú radosť. Mnohí majú poruchy sebahodnotenia, že práve moment, že niekomu ublíži, mu dodáva silu a nejakú hodnotu, že „ja som ten, kto je víťaz“.
Človek, ktorý je plnohodnotný, ktorý si verí, má zdravé sebavedomie, nepotrebuje nikoho urážať, ponižovať, dokazovať mu, aký je chytrý, silný, šikovný, pretože taký nie je. To je len hyperkompenzácia toho, čo mu chýba.
Máloktorí rodičia detí, ktoré šikanujú, to asi dokážu prijať.
Neprijímajú to alebo to prijímajú veľmi ťažko. Je málo rodičov, ktorí to vedia spracovať. Môžu byť aj oni primárne agresívni, sú to poruchy osobnosti, čiže po našom, psychopatie, kde je veľmi ťažká korekcia a kde je potrebná iná práca aj s rodinou.
Ako celkovo zhoršujú tento stav sociálne siete v súčasnosti?
Všetci hovoríme, že veľmi, ale prvý, kto deťom kupuje mobil, kto dáva dostupnosť, je rodič. Sú rôzne spôsoby, ako už dnes vedieť zablokovať, vedieť dieťa ochrániť. Samozrejme, že nemôžeme zakázať prístup na sociálne siete, pretože dieťa by bolo úplne nemožné, ale vieme limitovať či časovo, priestorovo, aké siete bude pozorovať, koľko bude na nich tráviť čas.
Nebudeme podporovať kamarátstva cez sociálne siete, pretože deti sa nevedia rozprávať. A potom, keď sa stretnú dvaja takí, ktorí si tri roky písali a veľmi sa milovali cez sociálnu sieť, naživo nie sú schopní prežiť spolu týždeň. Keď vchádzajú bezhlavo do takýchto zväzkov, potom tieto zväzky končia tragicky, sme sklamaní a depresívni a nabaľujeme celú nepríjemnú symptomatiku.
Z čoho majú deti, tak globálne, v súčasnej dobe najväčší strach?
Veľa detí sa bojí vojny, veľa detí sa bojí chudoby a takýchto sociálne veľmi nepríjemných, ťažkých situácií, aj keď o tom nehovoria. Deti sa boja, že nebudú mať kamarátov a deti kamarátov veľmi nemajú, pretože nežijú reálny život. Žijú sociálno-sieťový život. Nemajú krúžky, nemajú povinnosti, sú hodené do prázdna.
Chýba to, čomu sa hovorí, že „človek niekde patrí“. A každý z nás by mal niekde patriť. Deti, ktoré nikde nepatria, sú nešťastné deti.
Kedy je nutné vyhľadať psychiatra? A kedy je nutné už prejsť aj na nejakú liečbu, ktorá je potrebná s liekmi?
Psychiatra nie pri každej hlúposti, samozrejme, ale pri veciach, ktoré sú vážnejšie. Radšej zbytočne, ako niečo zanedbať. Veľa rodičov príde raz a preberieme si základné zmeny. Stačia menšie zmeny vo výchove alebo v životnom štýle rodiny, všetko upravia a viac prísť nemusia. Liečba závisí od druhu poruchy, od stavu, v akom je dieťa.
Rodičia, ktorí sú letákoví, „modrokoníkovití“, v žiadnom prípade. Už vstupujú s tým, že žiadne psychiatrické lieky nechcú. Už to majú všetko načítané a ich dieťa nebude „závislák“. Psychiatria nie je o liekoch. Žiaden detský psychiater si nedovolí dávať lieky, ktoré spôsobujú závislosť, ale je potrebné nastaviť dieťa na liečbu zavčasu.
Menšie deti môžu užívať rôzne vitamíny, výživové doplnky. Keď sú spojené s psychoterapiou alebo s vedením rodiny, tak to môže pomôcť. Rovnako to pomôže pri ľahších formách poruchy.
Sú ale problémy, ktoré, keď sa neriešia a neliečia, tak nezmiznú. Nabaľujú sa ako snehová guľa a až neskôr zbadáme, že už je neskoro, už je zle a mohlo to byť dávno riešené.
Keď je dieťa nezrelé, keď má ADHD, keď je dieťa veľmi rušivé, veľmi nepokojné, je lepšie pomôcť dozrievaniu mozgu zavčasu. A postupne, akonáhle dieťa nabehne na systém, režim a trošku sa upraví životospráva a dodajú sa lieky, ktoré pomôžu, tak vie vyrásť celkom pekne a celkom dobre. A tie lieky môže brať len prechodnú dobu.
Ťažké depresie a veľmi agresívne deti s pervazívnymi poruchami – tam je medikamentózna liečba nevyhnutná. Ale opakujem, nie je nevyhnutná všade. Sú veci, ktoré sa dajú upraviť zmenou výchovného štýlu, zmenou stravovania, úpravou režimu, dodaním základných živín a dobrou psychoterapiou, kde pomôžu aj psychológovia a dieťa vie fungovať, vie prežiť.
Takže treba dôverovať odborníkom, ktorí poradia?
Určite sú tam na to, aby pomohli, nie na to, aby škodili.
