Začal sa nový školský rok a školáci a predškoláci sa stretávajú s rôznymi problémami. Aké to sú, ako ich vyriešiť, prípadne, ako im predísť, o tom nám v relácii Téma povedala detská psychiatrička, hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva na detskú psychiatriu, pani Terézia Rosenbergerová.
S akými problémami sa najčastejšie stretávajú deti, keď idú do školy či materských škôl?
Myslím, že ste vymenovali všetko, s čím v posledných dňoch pracujeme. Problémy sú iné v predškolskom veku, iné pri vstupe dieťaťa do školy. Iné sú aj, keď ide do prvého ročníka a do vyššieho ročníka. Predškoláci, takzvaní prípravkári, pokiaľ boli dlho doma a nastupujú až neskôr, a nie vo veku troch rokov, sa väčšinou zvyknú tešiť, pretože vedia, že sa už budú učiť a bude to zaujímavé.
Menšie deti veľmi často odchádzajú s úzkosťou. Zväčša je to prvýkrát, čo sú odlúčené od matky, od rodiny, takže separácia zohráva veľký význam. Možno ani nie deti, ale mnohí rodičia nie sú pripravení na to, že dieťa bude bez nich.
Veľmi závisí od toho, ako je dieťa prijaté do zariadenia, či ide na hodinu, na dve hodiny, či ide hneď na celý deň. Taktiež aké sú pani učiteľky, či dieťa nasilu odtrhnú od rodiča, alebo dovolia, aby tam rodič chvíľu ostal a pomohol dieťaťu si zvyknúť. Záleží aj na tom, ako bolo dieťa doma vychovávané, v akom prostredí vyrastalo, či rodič sám je úzkostný, alebo dieťa skôr zažíva studený odchov a škôlka je pre neho miestom, kde sa hneď cíti veľmi dobre.
Prednedávnom sa mi stalo, že som sa stretla s mamkou, ktorej na druhý deň volali zo škôlky, že si má prísť pre dieťa, lebo aj hodinu po vstupe do škôlky ešte stále plače. Na tretí deň ho odmietali zobrať, lebo dieťa ráno plakalo. Myslím si, že je to veľmi zvláštna reakcia zo strany učiteliek, pretože všetky deti, ktoré doteraz v zariadení boli, by mali plakať. Je veľmi zlé, keď je dieťaťu lepšie všade inde, len nie pri mamke. Každé normálne dieťa si trošku poplače.
Plač by ale nemal dlho trvať a bežné dieťa potrebuje 1-2 týždne na adaptáciu, a potom už vie fungovať, vie, čo ho v škôlke čaká. Je dôležité, aby rodič škôlkou nestrašil, aby nerozprával dieťaťu „však počkaj, v škôlke ťa naučia“ alebo „veď uvidíš, čo s tebou budú robiť a pani učiteľka ti ukáže, ako sa treba správať, keď si doma neposlušný“.
Samozrejme, že dieťa reaguje plačom, stresom a do škôlky ísť nechce. Ťažko povedať, čo je lepšie a čo horšie, či nasilu odňať dieťa, vytrhnúť a nechať ho celý deň, alebo zvoliť cestu postupnej adaptácie. Je to rôzne od dieťaťa, rodiny, učiteľky, ako vie s dieťaťom neskôr pracovať.
Všeobecne možno povedať, že na škôlku sa deti tešia, pretože je tam systém, poriadok, pravidlá a vždy je všetko presne rovnako, ako má byť. Nemenia sa veľmi zvyky, nemenia sa ani učiteľky, sú vždy dve, jedna dobrá, druhá trošku viac kričí, ale deti to príjmu ako realitu a v škôlke vedia fungovať.
Pri vstupe do prvého ročníka je znova to isté, či dieťa strašia školou, či sa na ňu teší, či sa doma s rodičom postupne pripravovalo na to, že už bude vedieť nejaké školské zručnosti. Je možno zlé, že veľa detí už vstupuje do školy s tým, že vedia čítať, písať, počítať, vedia všetko. Škola je potom pre nich sklamaním a nudou, pretože kým ostatní sa učia paličky, ono už dávno vie iné veci, má iné zručnosti.
Neodporúčate, aby to deti vedeli?
Povedala by som, že dieťa si má vedieť utrieť nos, dodržať hygienické návyky, má si vedieť zaviazať šnúrky a ostatné sa neskôr naučí v škole. Nemusí vedieť všetko, aby sa potom v škole nenudilo, aby škola nebola otravná, ale aby sa na ňu vedelo tešiť. Rodičia by mali skôr deti učiť zvládať sociálne zručnosti, budovať rovesnícke relácie, naučiť dieťa sa prispôsobiť, kamarátiť sa, podeliť sa s niektorými vecami a hlavne vedieť počkať, nevykrikovať, nebehať po triede.
Máme veľmi veľa hyperaktívnych detí, pre ktoré je vstup do školy pohromou, pretože kým v škôlke mohli chodiť, voľne sa pohybovať po triede, v škole je treba posedieť 45 minút a pre mnohé deti to je veľmi ťažko realizovateľné alebo zvládnuteľné. Deti chcú pohyb, voľnosť, chcú sa nejakým spôsobom presadiť, a tak rodičia skôr hľadajú alternatívne školy, kde majú deti viac voľnosti, menej prísne pravidlá, čo je na jednej strane niekedy dobré, a na druhej strane sa len opäť naruší socializácia a príprava dieťaťa na to, že je treba zvládnuť aj stres a iné podmienky, ktoré treba v škole zvládať.
Rodičia napríklad hyperaktivitu niekedy podceňujú. Povedia si, „však on je hyperaktívny, on je živý,“ ale pritom by mal byť buď pod odborným dohľadom, alebo by sa mal na dieťa niekto pozrieť.
Aj hyperaktivita má rôzne formy, odtiene a sú deti, ktoré ani chvíľku neposedia, sú ako neriadené strely, a sú deti, ktoré sú veľmi zvedavé, veľmi šikovné a nudia sa, a preto sú neustále v pohybe. Sú deti, ktoré sú nezrelé, ktoré by naozaj mali byť pod dohľadom psychológa či psychiatra, ale mnoho rodičov si ani neuvedomí, že dieťaťu niečo je, pretože sami sú hyperaktívni, sami volia taký spôsob života, že každú chvíľu sú kdesi inde a zdá sa im úplne prirodzené, že dieťa je také, aké je.
Nepovažujú to za problém a veľmi často prichádzajú do konfliktu so školou, s učiteľmi, keď sa učiteľ snaží hyperaktivitu riešiť alebo upozorňujú rodičov na to, že správanie je trošku nemiestne alebo už by dieťa mohlo zvládnuť na stoličke posedieť. K tréningom pred školou patrí aj to, že by dieťa malo doma vedieť sedieť pri nejakej činnosti, vydržať, malo by svoju prácu vedieť dokončiť. Nemalo by vstávať, neustále rozprávať, vykrikovať.
To, čo mnohým deťom chýba, je byť sám so sebou. Rodičia majú predstavu, že sú dobrí rodičia, keď do dieťaťa 24 hodín hučia a komunikujú s ním a stále od neho niečo chcú. Dieťa nie je samostatné, nevie sa pohrať, nevydrží ani chvíľu napríklad v detskej izbe alebo bez prítomnosti rodiča. Takéto deti majú pri vstupe do školy veľký problém a často je potrebné vyhľadať odbornú pomoc.
Ak niektoré dieťa nezvláda v prvom ročníku dlho sedieť, vykrikuje, potrebuje pobehovať po škole, ako to riešiť?
Určite každá škola má svojho školského psychológa. Ten by mal vedieť odhadnúť, či je hyperaktivita daná geneticky, dispozične, či vychádza z prostredia, v ktorom dieťa žije, či je tam určitá patológia rodiny, či je dieťa nezrelé, nepripravené na školu, či môže mať napríklad aj ADHD poruchu. Potom už len psychológ nestačí a je dobré konzultovať pediatra a určite aj detského psychiatra.
Spomenuli ste ADHD, tak môžeme povedať, ako sa prejavuje, prípadne, ako to riešiť?
ADHD je porucha, ktorá má veľmi prísne kritériá. Nie je to len, že dieťa je živé a pobehuje, vykrikuje, ale je potrebné vedieť, že tá porucha musí byť prítomná vo všetkých prostrediach, aj doma, v škole, na ulici, aj v širšom sociálnom prostredí, že dieťa je rušivé a nepokojné, a tiež, že je to dlhodobý problém. Mal by trvať viac ako pol roka a všade. Potom už môžeme hovoriť o poruche, ale aj ADHD má rôzne formy.
Dieťa môže byť iba hyperkinetické, čiže nadmerne živé, veľmi pohyblivé, veľmi dráždivé. Dieťa môže mať problémy s koncentráciou pozornosti, že sa nevie sústrediť na činnosť, ktorú robí. Môže ísť o dieťa, ktoré je aj neposedné, aj nesústredené a veľmi nezrelé. Má narušené vzťahy so širším okolím, so všetkými.
Porucha môže byť len veľmi mierne vyjadrená a môže ísť veľmi vážnu poruchu, pri ktorej je potrebné pristúpiť aj k serióznej liečbe.
Pri ľahších formách stačia vitamíny, stačí upraviť jedálniček, je nevyhnutné upraviť aj režim dňa, na čo rodičia zabúdajú. Pozrite si vo večerných hodinách, ako vyzerajú nákupné centrá. Ešte o 9. hodine večer je tam množstvo rodičov s kočiarikmi, z každého butiku znie iná hudba. Dieťa je stále dráždené podnetmi z vonkajšieho prostredia, nemajú oddýchnutú nervovú sústavu a môžu reagovať naozaj veľmi zle a neprimerane aj na úplne bežné podnety z okolia. Keď potom pani učiteľka chce, aby dieťa chvíľu vydržalo, ono nie je schopné.
Spomenuli ste, že je dieťa stále stimulované rôznymi podnetmi. Okrem toho máme dobu fast-foodov, sladkostí, odmien. Veľmi rýchlo sa dostaneme k akémukoľvek jedlu, aj v školských bufetoch si vieme kúpiť sladkosť. Prispieva to k zhoršeniu stavu, keď je dieťa neposedné a má aj ADHD?
Žijeme konzumný spôsob života. Naša strava je nesmierne energeticky bohatá a predsa chudobná na najzákladnejšie živiny. Ako krajina, ktorá nie je prímorská, v bežnej potrave nemáme veci, ako majú Taliani, Stredomorci a všetky krajiny v blízkosti morí či oceánov. Je potrebné vedieť správne korigovať stravu. Rodičia často volia jedlo ako odmenu, čo je tiež veľmi zlý nápad, lebo oslavy sú v „Mekáči“ a „keď budeš dobrý, pôjdeme na hranolky“.
Tým, že nie všetky matky varia, a nie všetky varia dobre, a nevedia, čo je potrebné dodať dieťaťu, tak prepchávajú stravu nezdravými jedlami, fast-foodmi. Netreba zabudnúť na desiatu. Väčšina detí, a to vám učiteľky potvrdia, neraňajkuje. Do školy idú v hypoglykémii (hladina glukózy v krvi je pod normálnymi hodnotami, pozn. red.), a keď je rodič absolútne nezodpovedný, vyloží peniaze…
Tak už vieme asi, čo si dieťa kúpi na desiatu.
Veľmi málo rodičov tuší, že dieťa si kúpi napríklad energetický nápoj. Predavačky v potravinách v okolí základných škôl by vedeli porozprávať historky o tom, ako si už malé deti, druháci, tretiaci kupujú energetické nápoje. Samozrejme, že potom deti nevedia vydržať, nevedia posedieť.
A nie je to ADHD. Určite to nie je ADHD. Je to len dieťa, ktoré je nesmierne vydráždené absolútne nevhodnými doplnkami v strave. Rodič, aj keď sa mu večer nechce, môže posedieť pri dieťati, aby si zbalilo desiatu samé. Môže si urobiť krabičkovú desiatu alebo natrieť chlieb a rodič viac-menej len dozrie na to, ako si ju dieťa pripraví. Aspoň má 50-percentnú istotu, že ju dieťa aj zje, nevymení za niečo iné, lákavejšie, alebo že desiatu nedonesie domov.
Školské jedálne nenavštevujú všetky deti. Prichádza čoraz viac rodičov so žiadosťou, aby som im dala papier, že dieťa musí jesť stravu z domu alebo deti odchádzajú domov, pretože nie sú ochotné jesť to, čo sa v školskej družine varí. Špeciálne strava v škôlke by mala byť vyvážená, ale musím povedať, že zo všetkých detí možno 20 % konzumuje nátierky, ktoré v škôlke pripravujú zdravo, ale všelijaké zeleninové, hráškové, špenátové nátierky nie veľmi vábne vyzerajú a málo detičiek ich zje.
Čím to je? Rodičia ich naučili, že sú trochu rozmaznané?
Rodičia ich neučia jesť nátierky a v škôlke sú presvedčené, že presne toto vytrhne každé dieťa z vitamínovej chudoby. Deti celé jedlo vyhadzujú a sú v podstate hladné. To nie je ADHD, sú to len deti, ktoré sú hladné, ktoré nie sú najedené. V školách to isté, aj tie najlepšie mienené jedlá a najzdravšie výživy vychádzajú na zmar, pretože ich deti nejedia. Majú svoju predstavu. Nie sú z domu naučené na polievky, na takéto jedlá.
A už je deficit v strave, rodičia potom často prichádzajú so žiadosťou, čo mu dávať, aké vitamíny kúpiť, čo doplniť vo výžive, pretože dieťa neje, chudne, chradne, nevie sa koncentrovať na výkon v škole, nemá dobre známky, je nesústredené, zle sa správa.
Čo by určite nemalo chýbať v jedálničku dieťaťa? Prípadne čím to doplniť, aby dokázali lepšie fungovať, aby neboli až také živé?
Ťažko povedať, lebo každá rodina má svoje stravovacie návyky a svoje jedlá, ktoré sa tradične v rodine varia. V bežnej strave máme prebytok omega-6 kyselín, takže si nemyslím, že ich treba hromadne dodávať. To, čo nemáme, sú omega-3 kyseliny, pretože nejeme také množstvo rýb, nemáme taký prísun základných živín, ktoré by sme mali mať.
Keď vitamíny, tak určite horčík, zinok. K horčíku je dobré podávať vitamín D a k tomu A-čko a E-čko, pretože sú to vitamíny rozpustné v tukoch. Nie som výživový poradca ani odborník na stravu, len si myslím, že sú prípravky, kde sa nájde kombinácia takýchto dobrých vecí.
Treba si to preštudovať, prípadne sa poradiť s odborníkom. Nie každé dieťa potrebuje zo všetkého presne rovnakú dávku, je to individuálne. Závisí aj od telesných daností dieťaťa, od konštitúcie, od toho, ako dieťa prosperuje, ako funguje.
Každé dieťa má pediatra, každé dieťa môže navštíviť odborníka na výživu, vie sa poradiť aj s psychiatrom, ktorý sa pozrie na stravovacie návyky. Naše deti nevedia jesť, rodičia kŕmia deti rôznymi spôsobmi, behajú za dieťaťom s lyžičkou a dieťa nie je naučené sedieť pri stole a jesť.
Chýba to, čo bolo kedysi, a to spoločné jedlá pri stole, kde sa všetci spolu najedia ako rodina. Kedysi bola jedna misa, dnes nemusí byť, ale ten moment, že si sadneme spolu a komunikujeme ako rodina, je pre zachovanie rodiny veľmi dôležitý a podstatný.
Stretávam sa s absurdnými situáciami, keď dieťa sedí na nočníku a pred zapnutou televíziou ho mama kŕmi alebo mu dáva jedlo, aby všetko stihla, lebo je strašne zaneprázdnená, pretože musí telefonovať s kamarátkami a posielať fotografie hore-dole. Zo stravovania sa stala zbytočná, zaťažujúca vec. Nepripisujeme význam nášmu spôsobu života.
Rodič nemá vypracovaný režim dňa, všade je chaos, raz sme u babky, raz v obchode, u tety, na ihrisku. Rodič si myslí, že by dieťa neprežilo, keby jeden deň nebolo kdesi v obchodnom centre. Matka sa nudí, potrebuje byť s kamarátkami, potrebuje s kýmsi telefonovať, čosi vybaľovať, a dieťa je len takým balíčkom, ktorý sa prenáša, prekladá. Nemá svoju vážnosť, svoje postavenie v rodine, čiže začne bojovať, aby sa presadilo, aby sa ukázalo: „Som tu, prosím, všimnite si ma.“
Hovoríme celkovo o zmene životného štýlu, čo deti jedia..
Sú to bazálne veci, ktoré kedysi boli úplne normálne, všetko malo svoj poriadok. Vždy sa všetko robilo podľa nejakých pravidiel. Určite nebolo toľko psychiatrických porúch, nepokojných detí, nebolo toľko depresií. Bolo podstatne menej samovražedných pokusov, menej detí chodilo na psychiatriu.
Keď som začínala robiť a mali sme 7-8 detí na deň, tak to bol šialený deň. Boli sme prepracované a bolo to veľmi náročné. Dnes máme aj cez 50 detí, aj to sa nedostanú všetci na rad. Čakacie doby sú veľmi dlhé a prichádzajú s poruchami, ktoré sú veľmi vážne. Nie sú to zanedbateľné veci zvesené z klinca.
Deti sa veľmi trápia, ale dieťa je produktom výchovy a nositeľom problému rodiny. Dieťa väčšinou odráža to, čo v rodine nefunguje, kde je nejaké zlyhanie, nejaký problém. Keď má dieťa problém, znamená to, že čosi sa v rodine deje a treba tomu často venovať pozornosť, akým spôsobom žijú rodičia, čo sa medzi nimi deje. Potom je to aj režim, akým rodičia, dnešné moderné matky, žijú od malinka.
Režim je buď absolútne voľný, dieťa si robí, čo chce, nemá od malička systém, poriadok, a potom nastúpi do škôlky a tam odrazu fungujú pravidlá. A dieťa, ktoré nikdy nebolo naučené niečomu sa prispôsobiť, tak si jednoducho nevie zvyknúť, dlho mu to trvá, a to je problém.
V akom prípade nastáva u detí úzkosť a depresia? Ako by sme to mohli odlíšiť?
Úzkosť je určitá výbava, určitá pohotovosť reagovať veľmi citlivo a so strachom, obavami na to, čo sa bude diať. Hlavne deti, ktoré sú pervazívne, čiže majú autistické symptomatiká, by vždy mali dopredu vedieť, kam pôjdu, čo budú robiť, kde a koho stretnú.
Všade je zmätok a chaos a dieťa, ktoré nevie, čo bude nasledovať, reaguje úzkostne a často odmieta ísť do novej situácie, pretože má strach z toho, či sa bude vedieť zachovať, či rodič nebude kričať, ako zvládne situáciu, čo nového tam môže čakať. To je úzkostná pohotovosť, výbava.
V neposlednom rade je to aj moment, že naše matky v poslednej dobe majú čoraz vyšší vek, čiže aj ony majú úzkostnejšiu výbavu so strachom. Pozorujú každý príznak u dieťaťa, všetkého sa boja. Už nereagujú tak, že sa zasmejú a idú ďalej alebo si niektoré veci nevšímajú.
Prenáša sa to?
Áno, matka prenáša svoju úzkostnú výbavu na dieťa, to je úplne samozrejmé. Dieťa sa bojí, pretože matka sa bojí.
Depresia je úplne iná, veľmi vážna porucha. Depresívne deti nemusia byť depresívne ako bežný dospelý, že je smutný, neje a nespí. Depresívne deti môžu reagovať aj hyperaktivitou, nepokojom, poruchami správania, pretože nevedia, ako by sa mali zachovať. A svoj strach z toho, čo bude, ventilujú tým, že sú hyperaktívne, agresívne, plačú, sú nepokojné.
Depresívne dievčatá môžu veľmi veľa spať. Nechce sa im ani vstať, ani sa zobudiť do druhého dňa. Môžu jesť veľmi veľa, pretože svoj nepokoj a smútok niečím zaženú, a hryzenie je určitá agresivita, že „zjedia“ to, čo ich znepokojuje.
Reakcie u detí sú podľa mňa iné, ako sú u dospelých. Nie vždy tomu venujeme pozornosť, nie vždy si ich vieme vysvetliť. Mnoho detí sa v rámci nepokoja začína sebapoškodzovať. Tie dorezané deti, ktoré k nám dnes chodia, sa porežú tak, aby si neublížili na viditeľnom mieste. Všetky tvrdia, že im je lepšie, že sa im uľaví.
Je tam popisovaný moment úľavy, ale len vo chvíli, keď sa poreže, a potom smútok a nepokoj príde znova, čiže deti sa režú stále a stále. Treba venovať pozornosť deťom, ktoré sa začali odrazu správať inak alebo zmenili svoje správanie v zmysle plus-mínus. Nemusí to byť klasický smútok, depresia.
Sebapoškodzovanie už je veľmi vysokou mierou agresivity, pretože začiatky agresivity sú slovné, potom idú proti veciam, napríklad zničia kamarátovi zošit, potrhajú mu bundu. Veľmi časté sú nadávky práve na rodinu iného dieťaťa, čo deti vnímajú veľmi zle, lebo nadávajú na mamu. Agresivita môže byť aj voči ľuďom, že niekoho zbijú, niekomu ublížia, a potom je agresivita voči sebe, a to už je naozaj veľmi vážne, keď už sa dieťa rozhodne, že si ublíži.
Deti dnes nie sú naučené byť zodpovedné za svoje správanie, vôbec nevedia riešiť problémy, pretože rodičia vždy vyriešia všetko za nich, ponúknu im hotové riešenia. Príde hocijaká bezvýznamná vec a dieťa nevie, čo by malo urobiť, a je koniec, musí sa zabiť, lebo nevie, čo ďalej. Rodičia by mali deti nechať riešiť bežné problémy.
A preto je dobrý ten stôl, nehovorím, že počas jedenia, ale posedia pri stole a povedia si, čo sa mi dnes stalo. Dieťa sa naučí vnímať, že sú problémy, ktoré sa dajú riešiť, a riešenia môžu byť aj také, aj také.
Nie každý má univerzálnu šablónu na pravdu, ale pokojne môžem povedať, že by som to robila inak. Možno otcovo riešenie je lepšie, ale najprv skúsime po mojom, a keď to nevyjde, skúsime to ináč. Dieťa by sa malo naučiť vedieť, že problém sa dá riešiť viacerými spôsobmi, že nemusí byť iba jedna cesta, že sú aj alternatívy, že sa dá aj ustúpiť. A keď si vážim otca, tak poviem: „Vidím, že moje riešenie nie je dosť dobré, ale ocka si vážime, lebo je veľmi múdry, tak to skúsime, ako to robí ocko.“
Skúsiť dať možnosť vedieť, riešiť, zúčastniť sa riešenia, nájsť alternatívu, a potom sa nebudeme musieť hneď zabíjať a riešiť všetko najhroznejším spôsobom.
Čím to je, že dnešní rodičia poskytujú takýto servis svojim deťom, chcú za ne všetko vyriešiť a prvý problém volajú rodičovi? Možno sú už potom pohodlné?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
