Pre ekonomického liberála Sulíka to bolo neprijateľné z ideových dôvodov, celé to prirovnával k situácii, ako keby sa niekto snažil hasiť oheň ventilátorom. Zostal zásadový, Radičovej vláda padla a o rok neskôr sa dostal na šesť rokov k moci Robert Fico.
Povesť, že má určitý deštruktívny potenciál a nevie byť diplomatický, sprevádzala Sulíka aj neskôr. Znova na ňu došlo, keď jeho strana vstúpila po voľbách v roku 2020 do koalície s hnutím Igora Matoviča. Medzi Sulíkom ako vicepremiérom a ministrom hospodárstva na jednej strane a premiérom a neskorším ministrom financií Matovičom na druhej strane to neustále iskrilo.
Skorší scenár sa opäť celý zopakoval: Sulíkova strana odišla z koalície, prozápadná vláda padla a po predčasných voľbách sa vrátil do premiérskeho kresla Fico.
Hlavne po posledných parlamentných voľbách a následnom silnom nástupe novej ľavicovo-národoveckej vlády začalo byť zjavné, že jedinou cestou, ako ju niekedy v budúcnosti poraziť, je užšia spolupráca opozičných strán.
Lenže sa tiež ukázalo, že staré tváre, ako sú Sulík alebo Matovič, s ich konfliktnými povahami toho nebudú schopné. Vždy u nich bude prítomný moment neistoty, či sa náhodou nevráti do starých koľají.
Možno preto nakoniec preukázal Richard Sulík svojim odchodom slovenskej politike oveľa väčšiu službu, ako keby v nej pokračoval. Hodil tým rukavicu ďalším, ktorí zo slovenskej politiky nevedia odísť.
