Mali by sme potom automaticky predpokladať, že v krajinách, kde je PPP obzvlášť vysoká, je na tom celková populácia viditeľne lepšie ako vo väčšine iných miest na svete? Nie tak celkom. Máme do činenia s priemermi a v rámci každej krajiny môžu štrukturálne nerovnosti ľahko zmeniť rovnováhu v prospech tých, ktorí sú už zvýhodnení.
Pandémia COVID-19 odkryla závoj na týchto rozdieloch spôsobmi, ktoré mohol predvídať len málokto. Aj keď niet pochýb o tom, že najbohatšie krajiny – často zraniteľnejšie voči koronavírusu kvôli ich staršej populácii a iným rizikovým faktorom – mali zdroje na to, aby sa mohli lepšie postarať o tých, ktorí to potrebujú, tieto zdroje neboli rovnako dostupné pre všetkých. Okrem toho ekonomický dopad obmedzení zasiahol slabo platených pracovníkov viac ako pracovníkov s vysoko platenými povolaniami, a to zase podnietilo nový druh nerovnosti medzi tými, ktorí mohli pohodlne pracovať z domu, a tými, ktorí museli riskovať svoje zdravie a bezpečnosť. cestovaním na pracovné miesta. Tí, ktorí prišli o prácu, pretože ich priemysel sa úplne zastavil, sa ocitli bez veľkej záchrannej siete – odhalili sa veľké diery v najslávnejších systémoch sociálneho zabezpečenia na svete.
Keď pandémia ustúpila, inflácia na celom svete prudko vzrástla, Rusko napadlo Ukrajinu, čím sa zhoršila kríza cien potravín a ropy. Nasledoval konflikt Izrael-Hamas, ktorý priniesol ďalšie narušenie dodávateľských reťazcov a trhov s komoditami a energiou.
Najviac zasiahnuté bývajú vždy rodiny s nižšími príjmami, pretože sú nútené minúť väčšiu časť svojich príjmov na základné životné potreby – bývanie, jedlo a dopravu – ktorých ceny sú kolísavejšie a majú tendenciu najviac stúpať.
Podľa údajov Medzinárodného menového fondu (MMF) v 10 najchudobnejších krajinách sveta je priemerná kúpna sila na obyvateľa nižšia ako 1 500 USD, zatiaľ čo v 10 najbohatších je viac ako 110 000 USD.
MMF opakovane varoval, že niektoré čísla treba brať s rezervou. Napríklad mnohé štáty v rebríčku sú daňovými rajmi, čo znamená, že ich bohatstvo bolo pôvodne vytvorené inde, čo umelo zvyšuje ich HDP. Zatiaľ čo globálnu dohodu, ktorá má zabezpečiť, aby veľké spoločnosti platili minimálnu daňovú sadzbu 15 %, podpísalo v roku 2021 viac ako 130 vlád (dohodu ešte musia implementovať pre odpor zákonodarcov a politikov v mnohých z nich), kritici tvrdili, že táto sadzba je sotva vyššia ako v daňových rajoch ako Írsko, Katar a Macao.
Odhaduje sa, že viac ako 15 % globálnych jurisdikcií sú daňovými rajmi a MMF ďalej odhaduje, že do konca roku 2020 by sa asi 40 % globálnych tokov priamych zahraničných investícií dalo pripísať prefíkanej taktike vyhýbania sa daniam, čo je až 30 %. v rokoch 2010. Inými slovami: tieto investície prechádzajú cez prázdne korporátne škrupiny a prinášajú malý alebo žiadny ekonomický zisk pre obyvateľstvo, kde peniaze končia.
Najbohatšie krajiny sveta
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
