Tvrdí, že ho nikto z rodiny za rozhodnutie opustiť Ukrajinu neodsudzuje. „Dokonca ani manželka môjho zrejme padlého bratranca. Výčitky svedomia nemám. Som rád, že som sa vyhol vojenskej službe. Ale je mi veľmi ľúto mladých mužov, ktorí každý deň umierajú na fronte,“ uzatvára Mykola svoje rozprávanie.
Cíti sa ako rukojemník
51-ročný Vasyl bol krátko pred inváziou v zahraničí a spiatočnú letenku mal na 20. februára 2022. Krátko predtým, 18. februára, mu volal kamarát, ktorý pracoval na ministerstve obrany, a dôrazne mu radil, aby sa na Ukrajinu zatiaľ nevracal.
„Neposlúchol som ho. Zdalo sa mi hanebné zradiť svoju vlasť,“ spomína. Vrátil sa a od tej chvíle sa skrýva. „Nie sme zradcovia, ale nie sme ani hrdinovia. Sme len normálni ľudia, ktorí nemajú dosť síl na to, aby sa dobrovoľne prihlásili k obrane vlasti. Pretože nechcem ísť do prvej línie,“ priznáva. Čo najviac obmedzuje svoj výskyt na verejných miestach. Tento rok na jar mala jeho matka mŕtvicu, ale pretože býva v dedine 500 kilometrov ďaleko, šla za ňou jeho manželka. Musel by totiž podstúpiť rad kontrol a nepochybne by dostal pozvánku do náborového centra.
Myslí si, že je statočný „Vo svojej vlasti som považovaný za zbabelca, ale je mi to jedno. Myslím, že je lepšie byť živým dezertérom ako mŕtvym hrdinom. Mnohí z tých, ktorí ma odsudzujú, mi v skutočnosti závidia, že sa mi to podarilo,“ rozpráva 31-ročný Andrij.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
