Staré vianočné tradície, na ktorých sa podieľali naši blízki, môžu otvoriť staré rany. „Na žiadosť mojej starej mamy sme vždy nechávali jedno prestieranie na vianočnom stole voľné. U nich doma sa to tak robilo pre prípad, že by prišiel nečakaný hosť,“ rozpráva mladá žena. „Prvé Vianoce po jej smrti sme túto tradíciu zachovali. Prázdny tanier bol takou bolestnou pripomienkou jej smrti, že som pri štedrovečernej večeri nekontrolovateľne plakala.“
Smútiacim môžeme pomôcť tým, že opustíme staré tradície a zavedieme nové. Namiesto večere na tanieri urobte bufet. Pozvite k štedrovečernému stolu novú osobu alebo namiesto tradičných jedál objednajte pizzu. Štedrovečerná večera nebude bez vášho blízkeho rovnaká. Tak si ju zámerne urobte inú.
Ak sa na to cítite, porozprávajte sa o svojej strate s priateľmi alebo vyhľadajte pomoc terapeuta. Netlačte na seba a dajte si dostatok priestoru. V neposlednom rade odborníci varujú, aby ste podľahli pocitom viny, ak využijete sviatky na to, aby ste sa spojili s blízkymi alebo sa dokonca rozptýlili.
Zaslúžite si každý kúsok radosti, aj keď smútite. Napriek všeobecnému presvedčeniu je možné, aby sa smútok a radosť prelínali a aby sme sa dokázali cez Vianoce smiať aj plakať.
Ako byť oporou smútiacim
Otázkou je, ako sa má človek správať pri stretnutí s blízkym človekom, ktorý v uplynulom roku prežil bolestnú stratu. Niektorí z nás majú tendenciu jednoducho sa vyhýbať diskusii o ťažkých veciach v domnienke, že smútiacemu človeku nebudú „pripomínať“ jeho smútok. Pavel Pařízek však upozorňuje, že vyhýbanie sa téme straty môže paradoxne prehĺbiť pocity osamelosti a nepochopenia.
„Základným pravidlom pri komunikácii s človekom, ktorý prežíva stratu, je rešpektovať jeho tempo. Je vhodné dať najavo, že sme pripravení počúvať, ak chce o svojej strate hovoriť, ale netlačiť na neho.“ Môžeme napríklad povedať: „Viem, že tieto sviatky musia byť pre vás ťažké. Som tu pre teba, či sa chceš o tom rozprávať, alebo či chceš radšej robiť niečo iné.“ „To dáva priestor pre obe možnosti a rešpektuje jeho momentálne potreby,“ vysvetľuje Parizek.
Odborníci potvrdzujú, že snaha potlačiť smútok a prinútiť sa k veselosti môže byť kontraproduktívna a môže proces smútenia skôr predĺžiť.
„Je úplne normálne, že nechcete byť veselí a potrebujete čas pre seba. Zároveň úplná izolácia nie je z dlhodobého hľadiska prospešná. Ideálne je nájsť rovnováhu – nechať si priestor na smútok a spomienky, ale zároveň udržiavať určité spojenie s blízkymi ľuďmi, ktorí môžu poskytnúť podporu,“ uzatvára Pavel Pařízek.