Keď jazerá vysychajú, kyslík môže preniknúť hlboko do sedimentov, prebudiť mikroorganizmy, ktoré začnú hodovať na organických látkach a uvoľňovať oxid uhličitý, dodal Marcé. „Prvá vec, ktorú urobíte, keď sa prebudíte, sú raňajky, však?“ povedal. „A to isté platí aj pre nich,“ dodal.
Veľké soľné jazero v Utahu – najväčšie slané jazero na západnej pologuli – sa v posledných rokoch stalo doslova otvoreným „bufetom“ pre mikroorganizmy. Pred dvoma rokmi klesla jeho hladina na rekordne nízku úroveň. Po posledných dvoch zrážkovo priaznivých zimách sa síce trochu zdvihla, ale stále zostávajú rozsiahle úseky jazerného dna vyschnuté a hladina sa pohybuje pod úrovňou, ktorú štátne úrady považujú za zdravú.
Znížený stav jazera predstavuje mnoho nebezpečenstiev, vrátane toxického prachu, straty biotopu pre vtáky i dopadov pre rôzne priemyselné odvetvia. Brothers a jeho kolegovia použili prenosný analyzátor skleníkových plynov na meranie množstva oxidu uhličitého a metánu vystupujúceho z rôznych oblastí vyschnutého dna alebo zo zvyškovej vody.
„Akonáhle umiestnite kopulu na piesok alebo obnažené dno jazera, začnete pozorovať, že oxid uhličitý stúpa,“ popísal Brothers. Emisie boli vyššie v lete ako v zime a mali tendenciu byť nižšie v miestach, ktoré existovali ako súš dlhšiu dobu.
Marcé, ktorý študoval dno Aralského mora, doplnil, že niektoré časti bývalého jazerného dna, ktoré sú obnažené už šesťdesiat rokov, stále vypúšťajú oxid uhličitý. Očakáva, že to bude pokračovať. „Pravdepodobne sa to pohybuje na úrovni jedného storočia,“ odhadol Marcé, ktorý spolupracuje so skupinou vedcov dokumentujúcich tieto emisie po celom svete.
Brothers aj Marcé podotkli, že chcú získať dostatok dôkazov, aby presvedčili Organizáciu Spojených národov, aby tieto typy emisií zahrnula do výpočtu uhlíkových súhrnov jednotlivých krajín. „Musia do nich zahrnúť vysychajúce jazerá,“ je presvedčený Marcé. „Pretože v prípade veľmi veľkých jazier by im mohlo uniknúť niečo, čo je veľmi dôležité,“ dodal.
