Počet osôb postihnutých týmto ochorením sa v rôznych prieskumoch pohybuje od sedem do 10 miliónov na svete. Tento značný rozptyl je daný aj tým, že mnohí ľudia s Parkinsonovou chorobou nie sú diagnostikovaní.
Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa výskyt ochorenia za posledných 25 rokov zdvojnásobil. Väčšina pacientov má viac ako 60 rokov, ale jeden z desiatich nemá ani 50 rokov. Svetové štatistiky zároveň hovoria, že postihnutých je o niečo viac mužov ako žien. Keďže výskyt Parkinsonovej choroby s vekom výrazne stúpa a ľudia žijú dlhšie, prevalencia bude zrejme narastať, upozorňuje NCZI. Niektoré štúdie odhadujú, že do roku 2040 môže byť na svete takmer 13 miliónov ľudí s Parkinsonovou chorobou.
Pokiaľ ide o výskyt ochorenia podľa pohlavia, Slovensko sa v posledných deviatich rokoch odlišuje od svetových štatistík. Od roku 2013 sledujú neurologické ambulancie viac žien ako mužov s Parkinsonovou chorobou.
Presná príčina vzniku ochorenia ostáva u väčšiny pacientov neznáma. Výskumy poukazujú na kombináciu genetických a environmentálnych faktorov. Medzi možné činitele patria toxíny, pesticídy, či drobné úrazy mozgu.
Pri liečbe sa využívajú lieky (antiparkinsoniká), stav pacientov možno zlepšiť aj chirurgickým zákrokom, pri ktorom sa im do tela zavedie stimulátor na zmiernenie trasu či stuhnutosti svalov. Dôležitú úlohu hrá aj telesné cvičenie, doplnkové terapie, vyvážená strava a emočná podpora. Napriek intenzívnemu výskumu je ochorenie nevyliečiteľné. Avšak vďaka modernej liečbe sa kvalita života pacientov zlepšuje a dožívajú sa rovnakého priemerného veku ako ostatní jedinci.
O tom, že 11. apríl bude Svetový deň Parkinsonovej choroby rozhodli v roku 1997 Svetová zdravotnícka organizácia, Svetová asociácia pre Parkinsonovu chorobu, Európska asociácia pre Parkinsonovu chorobu na počesť narodenia londýnskeho lekára Dr. Jamesa Parkinsona (11. apríl 1755 – 21. december 1824), ktorý ako prvý popísal ochorenie.
Parkinson už ako 29 ročný získal kvalifikáciu lekára. Napriek tomu, že mal pomerne veľkú a lukratívnu prax v Londýne, staral sa aj o sociálne slabých občanov. Vyše 30 rokov pracoval ako ošetrujúci lekár v miestnej psychiatrickej liečebni a zasadzoval sa za zlepšenie životných podmienok duševne chorých pacientov.
