Jeho mŕtvi priatelia by podľa neho urobili to isté. Boli by radi, že mohli byť zdrojom života niekoho iného. „Ak by som zomrel, bol by som hrdý na to, že by moje telo zachránilo ostatných,“ dodal Canessa.
Podľa Ramona Sabellu, ďalšieho preživšieho katastrofy, bola myšlienka na požitie ľudského mäsa odporná. „Bolo ťažké dať to do úst, ale zvykli sme si,“ povedal.
Stroj narazil do hory a po ľadovci skĺzol dole
Canessovi v čase pádu lietadla bolo 19 rokov a študoval medicínu. V októbri 1972 cestoval spoločne s ďalšími 44 ľuďmi, medzi ktorými bolo aj 18 členov jeho ragbyového tímu. Prenajatým lietadlom mierili z uruguajského Montevidea do Santiaga v Čile.
Búrka prinútila skupinu stráviť noc v argentínskej Mendoze, kým lietadlo 13. októbra znovu odštartovalo na cestu, ktorá mala trvať 90 minút.
Kvôli fatálnej kombinácii turbulencie a chyby pilota však lietadlo narazilo do 4,5 tisíc metrov vysokého pohoria, ktoré stroju odrezalo obe krídla a chvost. Zostávajúca časť trupu potom skĺzla po ľadovci dole, než sa zastavila v ľade a snehu.
Traja členovia posádky a deväť cestujúcich zomrelo okamžite, ďalších šesť zahynulo v nasledujúcich dňoch na následky zranení a podchladení.
Teraz sedemdesiatročný kardiológ Canessa si okamih pádu a nasledujúce zúfalstvo vybavuje stále naživo. To, že pád prežil, mu pripadalo neuveriteľné. Čakal však príchod záchranárov, ktorí stále neprichádzali.
Canessov priateľ Nando Parrado, 22-ročný študent ekonomiky, mal vážne zranenie hlavy a nikto mu nedával veľa šancí na prežitie. Jeho priatelia ho dokonca uložili do snehu s ostatnými telami. V kóme zostal pod vrstvami snehu takmer štyri dni, čo mu paradoxne zachránilo život. Nízke teploty totiž zabránili opuchu mozgu.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
