Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.
Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie. Mali totiž len jedno čelné svetlo. Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a Anga Rita, keďže neprichádzali, Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Na Psotku doľahla kríza, a tak sa rozhodol bivakovať.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Juzka, čo sa mu aj podarilo, ale už bol mŕtvy. Vykopal v snehu a v ľade hrob a Jozefa Psotku pochoval.
Dlhý čas sa viedli diskusie o tom, že tím sa nemal rozdeliť. Keby vraj zostali spolu, tak by sa to nestalo.
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov. Za športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa. Je držiteľom Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania Za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu (in memoriam).
