Záborský bol talentovaným novinárom, písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre i glosy. Jeho polemiky prešli do dejín slovenskej literatúry pod názvom Boje o Žehry. Záborského v roku 1852 z redakcie vyhodili (stal sa farárom vo východoslovenskej obci Žubčany). Na poste redaktora ho nahradil Hermenegild Jireček.
Slovenské noviny vychádzali dvakrát do týždňa na štyroch stranách. Spočiatku boli poloúradnými, od 22. novembra 1952 úradnými novinami viedenskej vlády. Financovalo ich ministerstvo vnútra a rozposielalo ich zadarmo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku.
Medzi čitateľmi neboli obľúbené, pretože prechádzali prísnou cenzúrou (hlavne v rokoch 1852 – 1858). Ešte v roku 1849 vychádzali v „opravenej slovenčine“, od roku 1850 v staroslovienčine.
Správy nemali titulky ani medzititulky, odlišovali sa len typom písma. Obsahovali pôvodné domáce i zahraničné spravodajstvo, ale aj preberané z provládnych nemeckých a maďarských novín. V roku 1857 zaradil Lichard do novín rubriku Dopisy, zostavenú z príspevkov dopisovateľov.
Cenzúra spôsobila, že sa v nich nič závažné neriešilo. Slovenské noviny vychádzali s prílohou Světozor (písané v spisovnej češtine). Na začiatku to bola kultúrna rubrika, neskôr z nej bola vytvorená osobitná príloha, v ktorej Lichard pokračoval vo svojej pokrokovej publicistike, ktorú rozvinul pred rokom 1848.
Popularizoval prírodné vedy, prinášal informácie o technických novinkách a technológiách v poľnohospodárstve i remeselníckej výrobe. Aspoň týmto spôsobom zachraňoval Slovenské noviny pred osudom nudného úradného vestníka.
Začiatkom decembra 1861 uverejnil Lichard v Slovenských novinách oznam o ukončení ich vydávania k 31. decembru toho roku. Ako príčinu uviedol „nynější stav věcí“ (zmenu politickej situácie), ale i to, že od marca 1861 vychádzali v Pešti nové, samostatné slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti. Lichard sa z vlastnej vôle pripojil k stúpencom týchto novín a okrem iného sa pustil do vydávania kalendárov, ľudovýchovných brožúr a hospodárskych novín. Od tých čias až do svojej smrti (1882) bol stúpencom spisovnej slovenčiny a významným národovcom.
Zánik Slovenských novín zapríčinil aj nezáujem rakúskej vládnucej triedy na ich ďalšom vydávaní. O týchto novinách sa tradične hovorievalo ako o reakčnom vládnom orgáne, ktorý nepriniesol veľa pre rozvoj nášho verejného života a novinárstva.
