V stredu 10. júla uplynie 175 rokov, odkedy začali vo Viedni vychádzať Slovenské noviny, ktorým bol z radov našich významných národných buditeľov ako napríklad Ján Kollár, Ľudovít Štúr či Jozef Miloslav Hurban pripisovaný veľký spoločenský význam.
Slovenské noviny mali podnietiť väčšiu spoluprácu rakúskych Slovanov v boji za ich oslobodenie a vytvorenie „samostatných slovanských obcí“. Po zvrhnutí absolutistického režimu kancelára Metternicha (13. marec 1848) zrušil cisár Ferdinand I. cenzúru tlače (14. marec 1848).
Ešte v roku 1848 vyšlo vo Viedni 227 najrozličnejších novín a časopisov, čo bol veľký nárast oproti 158 vychádzajúcim v roku 1846 (75 nemeckých, 53 talianskych, 13 maďarských a dvoch slovenských). Optimistické plány však zahatala potlačená revolúcia 1848 – 1849.
Viedenská vláda sa síce rozhodla vydávať pre jednotlivé národnosti žijúce v cisárstve úradné noviny, ale tie sa po niekoľkých mesiacoch dostali pod silnú cenzúru, tentoraz Bachovho absolutizmu. A tak noviny, prostredníctvom ktorých sa mal vychovávať hlavne dedinský človek na Slovensku, nikoho nezaujali a stali sa terčom posmechu. Jonáš Záborský nazval Slovenské noviny „potravou sprostače“.
Prvé číslo Slovenských novín vyšlo vo Viedni 10. júla 1849. Ešte v roku 1848 ponúkol vtedajší minister vnútra Alexander Bach miesto hlavného redaktora v Slovenských novinách Danielovi Gabrielovi Lichardovi. Bolo to na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý v tom čase pôsobil ako poradca vlády vo Viedni a Licharda označil „za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa“. Druhým redaktorom sa stal bývalý Lichardov kolega Andrej Radlinský.
Počiatočný nástup Slovenských novín bol sľubný. Dopisovatelia kritizovali vládnych úradníkov na Slovensku za to, že udržiavali protislovenský a protiľudový kurz a nechceli ani len počuť o zavedení spisovnej slovenčiny do verejného života. Okrem toho noviny podporovali každú akciu národného hnutia.
Úsilie redaktorov bezvýhradne podporoval aj Ľudovít Štúr. Po niekoľkých mesiacoch sa však situácia zmenila. Z redakcie odišiel Radlinský, pretože sa odmietol podriadiť požiadavkám Antonína Becka – osobného tajomníka ministra Bacha (ten bol poverený funkciou hlavného cenzora Slovenských novín).
V redakcii ho nahradil Jonáš Záborský. Výraznou mierou sa angažoval do sporov medzi staroslovákmi a štúrovcami. Hneď po nástupe mu Beck zakázal písať čokoľvek o „slovenskej korunnej zemi“, ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
