V ťažiskovej literárnej oblasti Škultéty ako generačný kritik formoval prvú vlnu slovenskej realistickej spisby. Vyjadroval sa k dielam svojich súčasníkov a literárnych druhov Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, Šoltésovej a Vansovej. Spočiatku sa aj sám pokúšal o tvorbu beletrie. Písal predovšetkým prozaické práce, ktoré publikoval.
„Z inonárodných literatúr sa osobitne zameriaval na prekladanie a analyzovanie diel klasikov ruskej romantickej poézie (Puškin, Lermontov) a realistickej prozaickej literatúry (Gogoľ, Tolstoj, Turgenev).
Jeho švagrom bol známy svetový a slovenský tolstojovec Dušan Makovický. Manželka Jozefa Škultétyho Bohdana Amália Škultétyová sa tiež orientovala na rusistiku a preklady z ruštiny. Mali dve dcéry, Annu a Ľudmilu, pričom obe pokračovali v rodinnej tradícii a venovali sa literárnej a prekladateľskej činnosti,“ spresnil docent Parenička.
Po vzniku Československej republiky a skončení prvej svetovej vojny bol Škultéty v roku 1919 členom delegácie na mierových rokovaniach v Paríži. Po návrate sa zaslúžil o oživotvorenie MS. V auguste 1919 ho menovali za jej správcu a v roku 1940 za doživotného čestného správcu. Ako univerzitný profesor slovenskej literatúry a krátko aj dekan pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
V medzivojnovom období zostal Škultéty s prezývkou „baťko“ ústrednou osobnosťou slovenskej a matičnej vedy. Predovšetkým v oblasti kultúrnej a literárnej histórie, jazykovedy a slovakistiky. Predstavoval najvýznamnejšiu vedeckú autoritu Slovákov v Československu, aj v slovanských a širších medzinárodných reláciách. Stal sa členom a čestným členom Českej kráľovskej spoločnosti náuk, Československej akadémie vied a umení, Matice srbskej, Slovanskej spoločnosti v Sofii a Poľskej akadémie vied.
Napísal viacero základných monografií – Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920), Prvé zhromaždenie národné v Turčianskom Sv. Martine (1924), O Slovákoch (1928), Zo slovenskej minulosti národnej a literárnej (1932), O starých Slovákoch a ich jazyku (1944) a iné.
Zostavoval zborníky, vydával pramene, redigoval knižné edície a časopisy. Vo viacerých štúdiách viedol ostré polemiky s predstaviteľmi maďarskej a neskôr aj českej historiografie a literárnej histórie o autochtónnosti a identite Slovákov ako samostatného národa v Karpatskej kotline.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
