Patril k výrazne národne orientovaným autorom a kritikom pomerov v prvej Československej republiky (ČSR). Kriticky a rozporuplne je vnímané aj jeho pôsobenie v období vojnovej Slovenskej republiky (1839 – 1945). V roku 1943 sa podieľal na odkrytí hrobov pri Katyni. Po roku 1945 bol väznený a emigrovať z Československa sa mu podarilo až na druhý pokus.
Od narodenia Andreja Žarnova, lekára, básnika, predstaviteľa katolíckej moderny, uplynie dnes (19. novembra) 120 rokov. Andrej Žarnov, vlastným menom František Šubík, sa narodil 19. novembra 1903 v Kuklove. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Skalici a Trnave. Po maturite študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1931.
V rokoch 1931 – 1940 bol najskôr odborným asistentom, potom docentom a od roku 1940 univerzitným profesorom v Patologickom ústave vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. Túto funkciu zastával do konca júna 1945.
Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa v roku 1940 stal aj členom Štátnej rady a v roku 1942 aj šéfom slovenského zdravotníctva, ktoré bolo vtedy sekciou ministerstva vnútra, tohto miesta sa v roku 1944 vzdal.
Ako člen vyšetrovacej komisie Medzinárodného Červeného kríža sa v roku 1943 podieľal na odkrytí hrobov pri dedine Katyň ležiacej v Smolenskej oblasti na západe Ruska. Komisia zistila, že za masovou vraždou vyše 22.000 poľských dôstojníkov, kňazov a intelektuálov stála v roku 1940 Stalinova NKVD, čo sa však po skončení druhej svetovej vojny desiatky rokov oficiálne popieralo. Žarnov, ktorý podal svedectvo o tom, že za vraždami stojí sovietska moc, usporiadal aj prednášku Pravda o Katynskom lese a publikoval na túto tému aj niekoľko článkov.
Nielen toto, ale tiež jeho kritický postoj k Slovenskému národnému povstaniu (SNP) a pôsobenie v štruktúrach vojnového Slovenského štátu, mu po skončení druhej svetovej vojny prinieslo problémy. V apríli v roku 1945 sa pokúsil emigrovať do Rakúska, ale v júli toho istého roku ho deportovali a uväznili najprv v Bratislave a neskôr v Leopoldove.
Vo väzbe zotrval až do konca decembra 1947, ktorá mu paradoxne poskytla ochranu pred sovietskou tajnou službou NKVD. Dňa 14. apríla 1947 bol podobne ako ostatní členovia jedného z najvyšších ústavných orgánov vojnovej Slovenskej republiky – Štátnej rady, obžalovaný z kolaborantstva, postavený pred súd a v novembri 1948 odsúdený, ale na pomerne mierny trest verejného pokarhania.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
